Keď mi na začiatku januára pristála v e-mailovej schránke pozvánka do rozhlasovej relácie o ľuďoch, ktorí sa po skúsenosti so životom v zahraničí vrátili domov na Slovensko, nevedela som si rýchlo predstaviť, čo by som mala hovoriť.
Za tie roky v novinách píšucich o Slovensku v angličtine som si vypočula nespočetne veľa príbehov cudzincov, ktorí tu žijú, ale aj našincov, ktorí sa na Slovensko z cudzích krajín vrátili. Má vôbec význam hľadať v nich vzorce?
Iste, Slovensko je krásna krajina, ale mnohí z nás by asi tú krásu vedeli oželieť, keby nám útechou bolo burácanie Severného mora, nedeľná prechádzka popri Temži alebo výhľad na Hradčany každý deň.
V tejto krajine je návrat domov niečo, čo nemôže prejsť bez povšimnutia okolia, na rozdiel od krajín úspešnejších alebo sebavedomejších. Ak sa zo sveta vrátite domov do Francúzska alebo do Holandska, okolie sa vás spravidla nepýta, prečo ste sa tak rozhodli. Veď kde by ste sa mali lepšie, hovorí im ich kolektívne podvedomie.
U nás za rozhodnutím vrátiť sa z cudziny naspäť na Slovensko, aspoň na prvý pohľad, nebýva vidno zištné dôvody. Máme svojím spôsobom šťastie, že veľa šikovných ľudí zostáva na Slovensku alebo sa sem vracia nie z nedostatku príležitostí inde alebo z neschopnosti prežiť niekde inde. Vzniká tak priestor na vznešené interpretácie. No aj konflikty.
