Autor je prezident MESA 10 a exminister financií
Ak ma v ostatných rokoch viackrát prepadli pochybnosti o tom, či si ako Slováci a občania Slovenska zaslúžime slobodu, nezávislosť a štátnosť, tak počas minulých dní sa tento pocit výrazne zintenzívnil. Celonárodná vášnivá diskusia o vojenskej spolupráci s USA bola taká absurdná, že sa ani nechce veriť, že bola skutočná.
Bola totiž o tom, či umožníme vytvoriť pre našich spojencov technické predpoklady, aby mohli v prípade potreby našu slobodu, nezávislosť a štátnosť chrániť pred agresorom.
Agresor za hranicami a chaos v hlave
Nie pred teoretickým alebo hypotetickým agresorom, ale pred krajinou, ktorá pred niekoľkými rokmi napadla nášho východného suseda, anektovala časť jeho územia a inú časť územia umožňuje okupovať separatistom, ktorých podporuje a ktorí by bez pomoci a podpory agresora dávno nad týmto územím stratili kontrolu.
Pred agresorom, ktorý nášho suseda napadol napriek tomu, že dvadsať rokov predtým sa zaviazal garantovať jeho nezávislosť a územnú celistvosť za to, že sa náš sused zriekol a zbavil jadrových zbraní.
Pred agresorom, ktorý sa neuspokojil s anexiou a kontrolou časti územia nášho suseda, ale zhromažďuje vojsko a vyhráža sa ďalšou, omnoho mohutnejšou agresiou, pretože si náš sused dovolil vybrať si svoje budúce smerovanie a rozhodovať o vlastnej budúcnosti.
Pred agresorom, ktorý sa ani netají tým, že chce nielen rozhodovať o budúcnosti nášho suseda, ale celkom nezakryte chce diktovať aj nám, akým spôsobom máme alebo nemáme chrániť našu slobodu, nezávislosť a štátnosť.
Ak ma niečo v posledných týždňoch prekvapilo a sklamalo, tak to nebol výskyt a aktivita rôznych chmelárov, blahov, čarnogurských, ale spôsob, akým sa týmto ľuďom podarilo dostať do defenzívy nielen geopoliticky dezorientovaných členov dnešnej vládnej koalície, ale niekedy aj ľudí, ktorí majú v týchto veciach jasno (alebo som si to o nich aspoň myslel).
