Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Priznám sa, už dlho mi imponuje. A nielen mne. Pritom sme sa osobne videli len dvakrát. Na obe stretnutia si, na rozdiel od neho, dobre pamätám.
Prvýkrát som Sergeja Lavrova zaznamenala v septembri roku 1992. Krátko po tom, ako som sa presťahovala do Moskvy. Aj on bol vtedy nováčik – vo funkcii. Čerstvo ho vymenovali za námestníka ministra zahraničných vecí.
Na jednej z tlačoviek som mu položila otázku. Presne si vybavujem, ako sa mi pozeral priamo do očí a v jeho pohľade bolo niečo také patriarchálne, až mi na chvíľku napadlo: tento muž má jednoducho prevahu a ženám sa pri stretnutí s ním podlamujú kolená.
Nepodlomili sa, ale došlo mi, že si o mne myslí, že som hlúpa. Napokon, myslí si to dodnes takmer o všetkých novinároch, väčšine politikov i obyvateľov našej planéty.
Drzý, ale s noblesou
"Nebudeme čakať donekonečna," vyhlásil tónom človeka popudene netrpezlivého, keď na každoročnej slávnostnej tlačovej konferencii hovoril o očakávanej písomnej odpovedi Spojených štátov na ruské návrhy riešiace bezpečnosť v Európe. V opačnom prípade pohrozil de facto vojnou.
To je presne Sergej Lavrov. Ostrý ako britva, drzý, ale s noblesou, agresívny a povýšenecký. No takisto veľmi inteligentný a vzdelaný, stále sviežo vyzerajúci sedemdesiatjedenročný syn sovietskej úradníčky a Arména.
Je to on, kto je dnes z veľkej časti zodpovedný za to, že sa svet začal báť nového vojnového konfliktu. A zdá sa, že si to užíva. Je to vraj najobávanejší diplomat na svete a jeden z najlepších. Obdivujú ho aj jeho protivníci.
