Autor je bývalý vysoký predstaviteľ EÚ pre zahraničné veci a bezpečnostnú politiku, generálny tajomník NATO a španielsky minister zahraničia, je prezidentom EsadeGeo – Centra pre globálnu ekonomiku a geopolitiku a čestný partner v Brookings Institution
Európa má bezpečnostnú štruktúru, aká nemá páru – zahrnutú do spletitej siete zmlúv, pravidiel a inštitúcií. Napriek svojej dômyselnosti nie je európska bezpečnosť ukončeným produktom, ale skôr stále prepracúvaným.
Bezpečnosť Európy sa budovala postupne, v priebehu niekoľkých desaťročí. Základy položili na Jaltskej konferencii v roku 1945, kde americký prezident Franklin D. Roosevelt, britský premiér Winston Churchill a sovietsky vodca Josif Stalin zreorganizovali Európu tým, že ju rozdelili na sféry vplyvu, aby tak dosiahli pre európsku bezpečnosť viac stability a predvídateľnosti.
O tridsať rokov neskôr, v roku 1975, pomohol Helsinský summit Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe zmierniť napätia studenej vojny. V 90. rokoch inštitucionalizovali konferenciu ako Organizáciu pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE).
Napriek týmto životne dôležitým dohodám otriasol pád Sovietskeho zväzu Európou až na dreň.
Sergej Lavrov, muž, ktorý práve hádže kocky o našu bezpečnosť (píše Petra Procházková) Čítajte Ukrajina v mojom srdci
Posledný sovietsky vodca Michail Gorbačov si uvedomoval zmeny, ktoré čakali Rusko v nasledujúcich desaťročiach. "Žijeme v novom svete," vyhlásil v príhovore, ktorým oficiálne rozpustil Sovietsky zväz 25. decembra 1991. V rokoch 1989 až 1991 stratil Kremeľ moc nad územím väčším ako Európska únia.
V "novom svete", ktorý spomínal Gorbačov, mala istá časť tohto strateného územia jedinečné miesto v srdciach a mysliach ruských lídrov: Ukrajina. Jevgenij Primakov – ktorý bol ruským ministrom zahraničia v čase, keď som ako generálny tajomník NATO vyjednal dohodu, čo umožnila prvé rozšírenie aliancie po konci studenej vojny – mi často opakoval "Ukrajina je v mojom srdci".
