Autor je členom Slovenského ochranárskeho snemu, pracuje v ÚM STU a SAV
V polovici 80. rokov 20. storočia sa objavuje idea Národného parku Podunajsko aj ako určitá antitéza k jednostranne technicky poňatému projektu vodných diel na Dunaji. Prichádzajú s ňou bratislavskí dobrovoľní ochranári.
Veľkou morálnou oporou im je úspešná blokáda dunajských lesov pri Hainburgu v decembri 1984, čo následne vedie k vyhláseniu Národného parku Donau-Auen.
Začiatkom februára 1987 doručili ochranári na Úrad vlády návrh na vyhlásenie Národného parku Podunajsko, vypracovaný podľa vtedy platnej metodiky. O rok neskôr, spolu s priateľmi v Česku, Rakúsku a Maďarsku, tento návrh rozšírili na Trilaterálny národný park medzi Viedňou a Budapešťou.
Medzinárodné Dunajské vyhlásenie podpísalo do novembra 1989 zhruba 10-tisíc občanov. Na podporu tohto návrhu sa vo februári 1990 stretlo približne 60-tisíc ľudí, aby vytvorili živú reťaz medzi Hainburgom a Gabčíkovom.
Rekordne dlho bez odpovede
Aká je situácia dnes, o tridsaťpäť rokov neskôr? Slovensko je jediný štát v regióne, ktorý dosiaľ na Dunaji a jeho prítokoch nevyhlásil národný park, hoci myšlienka veľkoplošne chrániť tunajšiu prírodu a krajinu pochádza práve od nás.
Dodnes nemáme ani jediný nížinný národný park, hoci nemenej hornaté Rakúsko ich má hneď tri.