Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je režisérka
Boli raz dve lekárky. Stretli sa na nemocničnom oddelení ako kolegyne, rozumeli si, radili sa, spriatelili sa. Jedna sa rozviedla, druhá ovdovela, a tak si jedného dňa povedali, že keďže sú obe samy, možno by na tú vysnívanú dovolenku mohli ísť spolu.
Vybrali si zájazd, odleteli na nádherný ostrov a hneď v prvý deň sa príšerne pohádali. Pre nejakú hlúposť, pochopiteľne. Jedna z nich odišla nešťastná a urazená do hotela, druhá nešťastná a urazená zostala sedieť na pláži.
Slnko klesalo k západu, vlny sa rytmicky vylievali na biely piesok, okolo sa prechádzali dobre naladení dovolenkári, len ona tam sedela sama a premýšľala nad tým, ako teraz prežije tie dva týždne, smutná a osamelá, s odmietavo mlčiacou spolubývajúcou.
Zatelefonoval jej mladší brat, či dobre doleteli a ako to tam vyzerá.
A tak mu to vyklopila. Že by mala byť šťastná a nie je. A že fakt nevie, čo má teraz robiť.
Brat si vzdychol.
„Si tam?“ spýtala sa sestra, keď sa z jednej sekundy mlčania stalo päť.
„Som. A nechápem, že si sa za tie roky života nenaučila takú obyčajnú vec. Proste kúp fakt veľkú bonboniéru, choď za kamoškou a povedz: som strašná krava, prepáč mi to, prosím.“
„Iba to?“ spýtala sa ohromene žena na pláži.
„Iba,“ povedal brat. „Na to, aké je to jednoduché a účinné, to používa prekvapivo málo ľudí. Prajem peknú dovolenku.“
Zafungovalo to. Niekto tomu hovorí umenie vychádzať s ľuďmi, moja babička tomu hovorila „kinderštúbe“. Detská izba. Prenesene dobrá výchova. Alebo aj umenie nebyť strašná krava.
