Autor je prekladateľ a publicista
Deje sa to takto: niečo sa deje a píše sa o tom, a potom sa to deje ďalej a ďalej sa o tom píše a ľudia sa sťažujú. Prečo o tom stále píšete, prečo stále dookola, kto to má stále čítať? Len nás zbytočne rozrušujete a vyrušujete a my potom máme pocit, že sa niečo deje; a navyše – čo nie sú iné problémy?
Nuž, iné problémy sú a vždy budú. A áno, mali by sme byť vyrušení a treba to opakovať a písať stále dookola, pretože to, čo sa deje na Ukrajine, sa nás týka.
Je to totiž susedná krajina (ja viem, že sa to nezdá, najmä psychologicky). Týka sa nás to a bude sa nás to týkať vždy, keď sa Rusko bude obzerať, čo by sa asi tak dalo urobiť smerom na západ. Smerom na západ sme totiž aj my.
Ukrajinský zločin
Kadečo v ruskej televízii zaznieva nahlas: že diplomatické rokovania sú len zastieraním legitimizácie vojenského zásahu. Že by možno nebol od veci preventívny atómový útok na nejakú základňu v Amerike, tak aby to ľuďom veľmi neublížilo, ale aby sa zároveň ukázalo, kto je kto.
A pritom, hoci ten útok má smerovať na Ameriku, v strede celého konfliktu je pomerne jednoduchá otázka: čo to vlastne tá Ukrajina urobila, že čelí hrozbe vojenského útoku svojho suseda?
No. Ukrajina urobila v prvom rade to, že existuje a nemala by: veď je to len širšie Rusko a Ukrajinci sú tiež buď úplní, alebo širší Rusi. A ak to tak nevidia a necítia, je to chyba, jednoducho sa pomýlili a treba ich ako zlého žiaka za omyl trochu potrestať a postarať sa o to, aby sa už neopakoval.
