Ešte nedávno sa u Fica hlásili k Mníchovu, žiadali ustanoviť deň na pamäť „zrady“ Československa západnými mocnosťami.
Keď dnes znie, že žiadna krajina sa nesmie odovzdávať pri rokovacom stole pre uspokojenie nárokov veľmocí, Fico stojí na námestí a odsudzuje provokácie zo strany Korčoka a Naďa, ktorí si len želajú, aby Rusko na sebaurčenie svojich bývalých vazalov nijako nesiahalo.
Fico sa tiež dušoval traumou z okupácie z roku 1968, keď sa hovorilo o obrannej zmluve, akoby prítomnosť amerických vojakov na letiskách znamenala čosi podobné. Že ruské vojská už dva mesiace stoja na hranici Ukrajiny, však ako možnú inváziu nevidí. Všade len samý mier a americkí štváči.
Pritom nemecká ministerka zahraničia Lavrovovi pri návšteve jasne povedala, že zhromaždiť takú silu okolo štátu, ktorého územia už Rusko okupuje, sa nedá čítať inak ako hrozba.
A keď Bielorusko zápasilo o slobodné voľby, u Fica nevideli viny na Lukašenkovi.
Ak teda sú v Smere niečím úprimne traumatizovaní, tak zážitkom z vyhnania Fica z Úradu vlády.
