Autor je teológ a spisovateľ
Úvahy o tom, do akej miery je ruská podstata racionálna a akú úlohu hrá v zahraničnej politike Ruska nepostihnuteľná iracionalita, bola súčasťou ruskej literatúry a filozofie už pred dvoma storočiami.
Odpoveď sa nachádza v širokom priestore od Solovieva, ktorý považoval špecifiká ruského myslenia za mystické, až po súčasných autorov ruskej alkoholickej literatúry, kde závislosť od vodky umožňuje, podobne ako u starších autorov náboženstvo, opísať psychologické a osobnostné zmeny protagonistov.
Mýtus o duchovnom Rusku
Zatiaľ čo Rusi svoju podstatu poctivo skúmali a kládli si otázku, či sú iba pozostatkom Zlatej hordy, alebo poslednými Európanmi, na kultúrnom Západe sa pomerne rýchlo, aj vďaka "bielej" ruskej emigrácii po boľševickej revolúcii, rozšírila romantizujúca a mystická predstava o neznámej veľkej krajine na Východe.
Mýtus o duchovnom Rusku, akejsi novej nepotopenej Atlantíde neprežíva iba v ľudovom panslavizme, ktorý dnes pestujú polofašistické strany a kresťanskí populisti na Západe, ale stal sa aj nástrojom, akým premýšľa časť populácie o vlastných dejinách.
Rusko o sebe nikdy nevysielalo svedectvo v súčasnej globalizovanej popkultúre. Výsledkom toho je, že väčšina slovenského obyvateľstva si predstavuje Rusa ako dvojmetrového tankistu z Kurskej bitky, ktorý keď práve nezabíja nemeckých a ukrajinských fašistov, si pri svojom dele číta Dostojevského a večer, po boji, uteká do divadla alebo na balet.
Takýto obraz o Rusoch vyrobilo Rusko, "bieli" Rusi v medzivojnovej Európe a predovšetkým príznačný ruský fatalizmus zahŕňajúci krajinný pátos a hrdinstvo.
Avšak každý, kto do Ruska cestoval pravidelne, vie, že Rusko, podobne ako väčšina veľkých a pyšných krajín žije do veľkej miery v sebaprezentácii, v ktorej majú romantizujúce predstavy podobnú úlohu ako v živote bežnej veľkotonážnej americkej rodiny z texaskej diery, ktorá je presvedčená, že ešte stále dobíja divoký západ, ešte stále prináša divochom baptistickú vieru a ešte stále sú Spojené štáty Novým Jeruzalemom.
Mystický rozmer spoločenskej propagandy je v Rusku podobne silný ako vplyv apokalyptických siekt v USA, no v niečom sa predsa len líši.
Slovenskí romantici prisudzovali mystickému Rusku vykupiteľskú úlohu. Nebolo to iba také hocijaké dubisko, ale mystické, večné Rusko ikon, kláštorov, zázračných uzdravení z moru, nekonečných ciest do ešte záhadnejších krajín bývalého chanátu, Rusko, kde sa krajina rýmuje ako Puškinove poémy, Rusko, ktoré sa vždy zastane najslabších, Rusko, ktoré vytvára v týchto predstavách protiváhu anglosaskému utilitárnemu videniu svetu a vzťahom.
Rusko, matka a otec a duch, trinitárna krajina, ktorá sa v hlavách a tvorbe mnohých autorov premenila už v minulosti na Minas Tirith, je však v skutočnosti krajinou ako každá iná.
Krajina ako každá iná
Jeho obyvatelia sa predovšetkým snažia žiť a prežiť a v Rusku je táto vlastnosť vzhľadom na nepredvídanosť vlastnej minulosti vysoko cenená.
