Autor je sociálny antropológ, pôsobí na FSEV UK
Na Slovensku bol síce v marci 2020 vo voľbách porazený mafiánsky štát, no to neznamená, že bol porazený navždy. Môže prísť aj niečo horšie, napríklad antisystémový mafiánsky štát, v ktorom už nepôjde iba o ekonomickú kolonizáciu oligarchiou, ale o zmenu režimu, napríklad podľa vzoru orbánovského Maďarska.
Ako sa zdalo ešte pred Vianocami 2021, keď v parlamente prešli kľúčové reformy národných parkov a nemocníc, aby s ďalšími očakávanými zákonmi (aj v oblasti justície) umožnili štart plánu obnovy, definitívnej porážke mafiánskej demokracie stál v ceste len nedostatok reformných plánov a schopností.
Alebo ešte ideová, no vcelku demokratická ťarbavosť pri riadení štátu.
Tento pocit sa však začal meniť. Predohra sa začala už v novembri, keď prezidentka Čaputová prisľúbila vyhlásiť referendum, ak sa na ňom zhodne parlament. Reagovala na celoročný hysterický lep opozície na populistickú zbabelosť, ktorého predmetom mala byť absurdná možnosť iniciovať skrátenie volebného obdobia parlamentu plebiscitom.
Alibistické stanovisko hlavy štátu z jesene 2021 – vyhlásim referendum, ak ho schváli parlament, aj keď je absurdné - možno pripísať snahe o nekonfrontačný imidž. Zaváhania tohto typu, v ktorých bola hlava štátu síce len reagujúcou stranou a konala v dobrom úmysle znovuzvolenia, však posilňujú zásadnejšie spory.
Žilinkov „skutok sa nestal“
Šok pre demokratické publikum spôsobil generálny prokurátor Žilinka, kandidát predsedu parlamentu Kollára. Žilinka bohorovne ohlasoval a v januári aj realizoval cestu do Moskvy. Šiel tam oslavovať tristé výročie prokuratúry (teda aj tej cárskej a stalinistickej) ako symbolu „právneho“ štátu.
Nielenže tým spochybnil legitimitu vlastného úradu, čím potvrdil potrebu reformy tohto ním riadeného sovietskeho reliktu, na ktorej nie je stále politická zhoda. Spôsobil ešte aj medzinárodnú blamáž, vstúpil z úradnej nestrannosti do arény vyhradenej politikom a stal sa hrdinom antiscény.
Všetko sú to skutočnosti, ktoré by mali diskvalifikovať vysokopostavenú osobu demokratického štátu aj jednotlivo. Napriek tomu jeho pôsobenie v úrade pozitívne hodnotí polovica populácie a niet väčšiny spravodlivých poslancov, ktorá by hlúposť vlastného výberu napravila.
Kľúčové totiž je, že najvyšší prokurátor členskej krajiny EÚ sa lazníckym „frajerstvom“ vysmial ústavnému systému, na ktorom politický systém Slovenska stojí.
Symbolicky spravil návštevou viac zla, ako keď zbabelo zneužil paragraf 363, tiež pozostatok totalitných čias, ktorým predtým dal prepustiť z väzby podozrivých pred podaním obžaloby. Pripomenul tak mečiarovsko-ficovský parameter karpatského práva o tom, že „skutok sa nestal“.
Jemné hryzkanie po funuse
Zdesenie pre zvyšky demokraticky orientovaných občanov následne vyvolal práve vodca opozície Fico, v závese s beztvarým Pellegrinim, ktorí spolu s fašistami rozpútali hystériu okolo podpisu roky pripravovanej obrannej dohody s USA.
Údiv vyvolal už fakt, že Fico a spol. sa nehanbili poprieť nos medzi očami, keďže podpis zmluvy dohodovali ešte ich vlády. Horšie to bolo už len s primitívnym antiamerikanizmom.
