Autor je historik a publicista
Západný svet zažíva v posledných rokoch rast nebývalej politickej a ideologickej polarizácie. Spoločnosť sa štiepi na dva znepriatelené tábory, ktoré si prestávajú rozumieť aj v takých základných otázkach, ako je zmysel či charakter liberálnej demokracie.
O vzostupe antisystémových nálad a politického extrémizmu sa mohla v minulej dekáde presvedčiť každá západná krajina osobitne, často v celkom špecifických podobách. Napriek tomu, že pozornosť sa upriamuje predovšetkým na Spojené štáty (z pochopiteľných dôvodov – stačí spomenúť útok na Kapitol), americké inštitúcie a americká politická kultúra sú za vyše dve storočia svojho fungovania vybudované na pevných, stabilných základoch.
Úplne iná situácia je však vo Francúzsku a v Taliansku. Spomedzi veľkých krajín zodpovedných za chod medzinárodného liberálneho systému sú to práve tieto dve mocnosti, ktorých politická scéna vykazuje až znepokojujúco veľkú mieru nestability.
S určitou dávkou politologickej irónie by sme mohli v ich prípade dokonca hovoriť – slovami Lenina – o „revolučnej situácii“.
Voľba medzi stredom a extrémom
Francúzska politická kultúra je kapitola sama osebe. Krajina galského kohúta nikdy nebola známa ideologickou stabilitou, čo si jasne uvedomoval už Charles de Gaulle, keď koncom 50. rokov zreformoval ťažkopádny parlamentný systém na semiprezidentskú demokraciu.
