Autorka pôsobí na Gymnáziu C. S. Lewisa a v nadácii Zastavme korupciu
Keď vysvetľoval, prečo odmieta očkovanie, oči mu žiarili a v hlase mal vášeň, podobnú tej mojej, keď hovorím o tom, prečo moje rozhodnutie zdravej osoby v strednom veku dať sa zaočkovať bolo správne a vo vzťahu k blížnym vtedy jediné možné.
Nehovoril o nedôvere k štátnym autoritám, nespochybňoval vedu, neriešil strach o seba ani zloženie vakcíny. Hovoril o krásnom novom svete. O novej, lepšej, ekologickejšej, osvietenej ére, ktorá vysiela signály svojho príchodu už teraz a treba jej rázne vykročiť v ústrety.
O svete, v ktorom sme sa vrátili bližšie k prírode, kde dokážeme spomaliť, nevytesňujeme fakt smrti, kde cítime prítomnosť a spojenie s prírodou a jej cyklom. Svet, kde vieme precítiť to, čo nás presahuje a každý v komunite má svoje miesto.
Hovoril mi z duše.
Už som to zažila
Sedela som tam, na lavičke v parku na predmestí, z jeho uhla pohľadu zaslepená, zaočkovaná obyvateľka toxického starého sveta a uznala som jeho slová. Uznala som, že aj ja túžim po zmene sveta na pomalší a láskavejší k prírode, že aj ja zúfalo hľadám zmysel.
Život predmestia okolo nás plynul svojím tempom, psy sa venovali vlastným spoločenským záležitostiam a ja som sa zasnívala. Predstava celkom nového, lepšieho, s prírodou spätého sveta bola nádherná a hlboko ma dojala. Potom ma z dráhy sna vyhodil nečakaný nepokoj.
