Autor je bývalý poslanec NR SR, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Minulý týždeň od nás náhle odišiel Eduard Kukan a takmer každý novinový titulok ako najdôležitejší životný úspech bývalého politika uviedol, že bol trojnásobným ministrom zahraničných vecí.
Pôsobenie na poste hlavného slovenského diplomata však nepovažujem za jeho najväčšie politické víťazstvo. Jeho zásadný a nespochybniteľný prínos vidím úplne inde.
Za úspechom bol najmä Dzurinda
Kukan bol ministrom zahraničných vecí celých osem rokov Dzurindových vlád a vždy robil Slovensku dobré meno vo svete.
Ministerstvo ako také veľmi nereformoval, ale priniesol vytúženú stabilitu po otrasoch predchádzajúcej éry, keď tam Mečiar poslal osoby, ktoré boli intelektuálne (Kramplová) alebo charakterovo (Hamžík) treťotriedne. Mal pomerne dobrý čuch na schopných ľudí a vyrástla pri ňom nová generácia špičkových diplomatov.
Za jeho ministrovania sa Slovensko stalo postupne členom OECD - Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (2000), NATO (2003) a EÚ (2004). Kukanova skúsenosť, styky a vplyv k tomu nepochybne prispeli, ale keby bol v tom čase ministrom ktorýkoľvek z jeho dvoch štátnych tajomníkov (Ján Figeľ, Ivan Korčok), výsledok by bol pravdepodobne rovnaký.
Figeľ aj Korčok tiež patrili medzi schopných politikov a diplomatov, ale najmä pre členstvo v týchto kluboch bola najdôležitejšia domáca politika, nie medzinárodné summity.
V Angole zachránil československých zajatcov, Slovensko dostal do Európy. Kto bol Kukan Čítajte Inými slovami, cestu do Európy a na Západ nám otváral najmä vtedajší premiér Mikuláš Dzurinda. Tým, ako bol schopný udržať koalíciu ešte aj vo chvíli, keď predseda koaličnej SDĽ Jozef Migaš hlasoval v parlamente za pád vlády.
Vládu nielenže udržal, ale trpezlivo presadil všetky potrebné reformy. V tom bol jedinečný, ako sme na vlastné náklady zistili za posledných pätnásť rokov.
Kukanov zásadný a nenahraditeľný prínos pre slovenskú demokraciu spočíva v dvoch iných činoch. Najprv v roku 1994 opustil prestížne, vynikajúco platené a príjemné miesto veľvyslanca pri OSN a stal sa ministrom zahraničných vecí vo vláde Jozefa Moravčíka.
Politik, ktorý sa nehanbil byť dvojkou
Keby bol špekulantom ako mnohí jeho diplomatickí kolegovia, držal by sa ďalej v závetrí. Moravčíkova vláda mala len dočasný mandát, aby preklenula šesťmesačné obdobie od druhého pádu Vladimíra Mečiara do predčasných parlamentných volieb. Byť v nej ministrom nebol pre úspešného diplomata Kukana žiadny kariérny sen.
Namiesto toho, aby sa z funkcie odpichol do vysokých medzinárodných pozícií, ako to neskôr urobili diplomati Ján Kubiš a Miroslav Lajčák, kandidoval za protimečiarovskú Demokratickú úniu (DÚ) do parlamentu a potom štyri roky, keď išlo naozaj o všetko, ako opozičný poslanec držal slovenskej demokracii chrbát.
Najdôležitejší moment Kukanovej kariéry však ešte len mal prísť.
V roku 1997 sa stal predsedom DÚ – strany, ktorá mala v prieskumoch pohodlných osem až desať percent a nemusela sa vôbec báť o účasť v parlamente. Napriek tomu zásadnou mierou prispel k vytvoreniu Slovenskej demokratickej koalície, kde sa spojili KDH a DÚ s tromi menšími stranami, aby porazili Mečiara.
