Autor je bývalý diplomat, politik a literárny vedec
V utorok 8. februára mi prišla pomerne dlhá esemeska od Eduarda Kukana, ktorej jadro tvorili dve stručné vety: „Píšem knihu spomienok, mala by vyjsť na jeseň. Chcem Ťa poprosiť, či by si mi do nej napísal doslov.“
Termín bol koniec apríla, tak som mu samozrejme odpovedal, že áno, keď dovtedy nezblbnem a dožijem. Vycelebroval som ho napokon už pri šesťdesiatke, ibaže ten text, originál bez kópie, ktorý by sa mi teraz zišiel, si vypýtal odo mňa vtedajší šéf jeho kabinetu Miroslav Lajčák - vraj do archívu.
Dejiny sa s nami nebabrali
Pripísal som ešte v tej odpovedi, že v posledných rokoch už píšem väčšinou iba doslovy a mal som v rámci môjho čierneho humoru nutkanie dodať, že aj nekrológy, ale zastavil som sa.
Reku, idem v stredu do Prahy, v piatok sa vrátim a dáme si kávu, rukopis prines v papierovej podobe. Eduard odpísal: „Navrhni termín, tak ako Ti to vyhovuje.“ Vo štvrtok 10. februára prišla už iba tá smutná správa – termín definitívny.
Eduard Kukan bol mojím rovesníkom, boli sme jeden ročník, 1939, hoci on bol o takmer jedenásť mesiacov mladší. Spájala nás rovnaká makroskúsenosť, no možno, celkom logicky, aj nie vždy rovnaká mikropamäť.
Dejiny sa s nami nebabrali, boli sme (nemôžem si zvyknúť na ten minulý čas) pokolenie, ktoré zažilo základné premeny, ba zlomy druhej polovice minulého a prvých desaťročí prítomného storočia.
Osud nám dožičil byť ich aktívnymi účastníkmi aj vo veku, v ktorom naši predkovia už boli na odpočinku, často večnom. Je to nepochybne dar, na ktorý sa netreba sťažovať, hoci staroba, navyše v čase korony, nemusí byť povznášajúca. A čo ešte pridružené okolnosti, ktoré nemožno nebrať na vedomie, ak ho teda máte v poriadku.
Diplomacia sa dá naučiť
Eduard Kukan si zvolil životnú dráhu diplomata, čo v tom čase vyvolávalo zdanie istej exkluzívnosti. Mal na to všetky predpoklady i školovanie (nedalo sa to vtedy študovať na Harvarde).
Dôrazom na vysokú profesionalitu sa uplatnil i po roku 1989 na vari jednom z najprestížnejších postov - česko-slovenského a potom slovenského veľvyslanca pri OSN, z ktorého sa roku 1994 na pol roka vrátil do pre diplomatov ešte prestížnejšieho kresla ministra zahraničných vecí a následne už definitívne do politiky.
