Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Za vyše tridsať rokov liberálnej demokracie sme si zvykli, že naše voľby sú zakaždým osudové, lebo nevylaďujú už len niektoré jemné odtienky typu, aká presne má byť DPH, alebo či sa môže parkovať na chodníkoch, ale rozhoduje sa v nich o zásadnom smerovaní krajiny.
Prečo je to tak, vysvetlili už dávnejšie sociológovia. Vladimír Krivý v knihe Slovensko a jeho regióny uvádza, že občania volia odjakživa stereotypne v dvoch približne rovnako veľkých skupinách.
Polovicu tvoria voliči spolkov s autoritatívnymi sklonmi, dnes sú to neofašisti a neokomunisti. V ich prípade nemá zmysel hútať, či ide o pravicové strany, alebo o ľavicové, skôr ide o subjekty nepriateľské voči demokracii.
Ich voliči vlastne ani nechcú slobodné voľby, ale vodcu, silnú ruku, ktorá by viedla ich životy. Volajme ich teda nevoľníci.
Druhú polovicu tvoria voliči, ktorým život v slobode vyhovuje a preto volia strany postavené v princípe na demokratických zásadách, či už štandardne ľavicové, alebo pravicové. Volajme ich teda demokrati.
Za takého stavu vecí strelka politického kompasu dlhodobo kmitá okolo pomeru 50:50, raz na jednu stranu, inokedy na druhú, na západ alebo na východ, podľa toho, či sa do parlamentu podarí prešmyknúť tomu, alebo onomu politickému zoskupeniu.
Niekedy rozhodujú desatiny percenta.
Keby raz boli nudné voľby
Demokrati mali smolu vo voľbách v roku 1994, keď sa do parlamentu nedostala Demokratická strana a Slovensko sa stalo čiernou dierou Európy.
Naopak, vo voľbách v roku 1998 síce vyhralo HZDS, ale nemalo dosť hlasov na zostavenie vlády a Slovensko sa z čiernej diery stalo európskym tigrom, členom EÚ a NATO.
Voľby v roku 2006 zasa vyhrali nevoľníci.
