Autorka je šéfredaktorkou The Slovak Spectator
Schyľovalo sa k marcu a Dan, Eric, Rick a Richard trávili väčšinu času v Rickovom byte na Medenej, ktorý sa v tých týždňoch zmenil na improvizovanú redakciu.
Boli to časy, ktoré neskôr nazveme divoké deväťdesiate roky. Po rozpade Československa sa ešte nestačil usadiť prach a moci v krajine sa práve ujala tretia Mečiarova vláda.
Tretia a posledná, hoci to v tom čase nemohol vedieť ani Mečiar, ani jeho budúci privatizéri, ani jeho oponenti, a už vôbec nie štyria mladí Američania, ktorí si povedali, že na Slovensku založia vlastné noviny.
"Chémia medzi nami fungovala okamžite, tešili sme sa z rýchlych priateľstiev s inými americkými a britskými expatmi – učiteľmi angličtiny, diplomatmi, konzultantmi z vtedajšej 'veľkej šestky' účtovníckych korporácií, bankármi, investormi, dobrodruhmi a cestovateľmi, ktorí sa ocitli v zmätku najmladšej demokracie v Európe," spomína na tie časy jeden z nich, Dan Stoll.
S Richardom Lewisom a Rickom Zednikom ho spájal aj rovnaký sen: žurnalistika. Do ich projektu slovenských novín v angličtine sa zapojil aj Eric Koomen, ktorý mal na starosti obchodné záležitosti.
Predstavujem si tých dvadsiatnikov a ich veľké dobrodružstvo v krajine, ktorú väčšina z ich priateľov a známych doma v USA nevedela rýchlo nájsť na mape. Ani sa im to nedalo zazlievať, veď všetko na východ od Berlínskeho múru sa im dovtedy zlievalo do jednej, aj keď možno nesúrodej masy.
Slovensko sa za tých dvadsaťsedem rokov zmenilo a chceme veriť, že dnes už nie sme pre amerických študentov zaujímavou destináciou na dobrodružstvo v divočine.
V deväťdesiatych rokoch štyria Američania, ktorí videli svet, boli v uliciach Bratislavy tak trochu ako z inej planéty. Nielen preto, že hovorili cudzím jazykom a boli inak oblečení, ale aj preto, že mohli robiť veci, o ktorých sa drvivej väčšine ich rovesníkov na Slovensku mohlo len snívať: cestovať niekam ďaleko cez oceán, založiť tam noviny a sami seba tak urobiť objektom experimentu, ako uplatňovať novinárske štandardy naučené na prestížnych amerických školách v krajine, ktorá sa ešte len začína zoznamovať so slobodou tlače.
Generácia dnešných dvadsiatnikov na Slovensku už obýva rovnakú planétu ako ich americkí rovesníci, dokonca aj tí, ktorí sa tomu hlučne bránia, najmä s použitím smartfónov a sociálnych sietí vymyslených v USA.
Mečiarovci nechápali
Keď prvého marca 1995 vyšlo prvé číslo The Slovak Spectator, šance novorodenej krajiny v strede Európy vstúpiť do NATO alebo EÚ sa javili ako veľmi malé a v nasledujúcich rokoch sa nemali zväčšiť ani o milimeter.
"Tá neuveriteľná budúcnosť, ktorá sa pred Slovenskom neskôr otvorila – členstvo v EÚ a NATO, prijatie eura, a ekonomická prosperita – nebola predurčená," povedal pre Spectator Dan Stoll, ktorý má v novinách stále vlastnícky podiel spolu s Ericom Koomenom a väčšinovým vlastníkom, vydavateľským domom Petit Press.
Západná orientácia bola jednou z možností. Tou druhou bol príklon k autoritárskemu režimu so skorumpovaným aparátom spravodlivosti, v ktorom by vláda a súdy šikanovali politickú opozíciu.
"Spoločnosť bola prudko rozdelená na zástancov Mečiara, ktorí pevne verili, že Mečiarovi záleží na záujmoch Slovenska, a tých, ktorí jeho metódy kritizovali a verili, že chce len získať moc pre seba a pre svojich kumpánov za akúkoľvek cenu," hovorí Stoll.
Spectator vznikol práve včas, aby stihol poslať do sveta správy o všetkom, čo sa udialo v druhej polovici deväťdesiatych rokov v krajine, ktorú Madeleine Albrightová čoskoro nazve čiernou dierou a jej výrok novinári a historici začnú používať ako definíciu éry.
