Začnime tým, že Andrej Danko je len jednou z postáv politickej scény, ktoré portrétujú podpis obrannej dohody so spojencom ako okupáciu. Práve od neho sme však čakali precítenejší tón a viac pochopenia pre starosti aj radosti Kremľa.
Hľa, robí tak rovno pred očami vládnucej moci, ktorá sa hlási k akcii z roku 1968 ako k zastaveniu kontrarevolúcie a znovu dáva do obehu – v štátnej televízii – výklady udalosti, ktoré počulo sovietske obecenstvo v onom roku.
Ako si môže Danko dovoliť takto protirečiť oficiálnej doktríne Kremľa, ktorá vstrebala okupáciu Československa ako súčasť výstavby novej hrdosti položenej na úspechoch aj sovietskych dejín. Bez snahy ich kritizovať, veď nedávno preto zavreli mimovládku Memorial, ktorá sa špineniu stalinizmu a iných epizód venovala.
