Autor je filozof, publicista, bývalý politik
Pasca, do ktorej sa dostali vzťahy USA, NATO a Ruska, je oveľa komplikovanejšia a nebezpečnejšia ako v čase bilaterálnych konfliktov. Dnes totiž hráčmi nie sú superveľmoci Sovietsky zväz a Spojené štáty, ktorým sa štyridsať rokov podriaďovala stratégia aj taktika mocenskej politiky.
Ani NATO dnes nie je iba predĺženou rukou americkej politiky, ale súborom špecifických záujmov, prekvapivo aj takých, ktoré sú veľmi vzdialené záujmom USA. Napríklad pobaltských štátov alebo krajín okolo Čierneho mora alebo Poľska.
Iste, Američania by tieto záujmy mohli ignorovať, ale za cenu straty dominancie v NATO. (Čo nebolo vzdialené premýšľaniu Donalda Trumpa a časti republikánov v USA, ktorí by uprednostnili americké záujmy pochopené ako nezávislosť od strategických potrieb spojencov.)
Ako Rusku zostala len vojenská sila
Na druhej strane Rusko dnes nie je superveľmocou. Má ekonomickú silu tak na úrovni Turecka, je izolované, nemá žiadnych relevantných spojencov a tým, že ostalo izolované mocensky aj ekonomicky, hľadá návrat na svetovú scénu.
Nie je to len otázka bezpečnosti, ale celkového postavenia krajiny. Ostane regionálnou mocnosťou, ktorej osud jej až škodoradostne prisúdil ešte Barack Obama? Mocnosťou schopnou rozširovať svoj vplyv a akčný rádius nanajvýš cez svoje menšiny v susedných štátoch? Ako to predviedlo v Podnestersku, na Kryme, v Donbase...
Prípadne byť rovnocenným partnerom regionálnych rivalov, ako to dokázalo vo vzťahu k Turecku v spore o Náhorný Karabach.
Únia sa nemôže len prizerať (píše Javier Solana) Čítajte Rusko sa nestalo súčasťou svetovej obchodno-finančnej architektúry, ako to dokázala s vysokou účinnosťou Čína. Putin vie, že práve preto je vlastne koncept Eurázijskej ekonomickej únie mŕtvy, Rusko nevie vytvoriť reálne ekonomicky založené integračné procesy, ktoré by neviedli ich účastníkov k izolácii.
Zoskupenie BRICS bolo aj ruským pokusom prekonať túto izoláciu, ale ukázalo sa ako málo efektívne (vrátane banky, ktorú založili pre väčšiu operabilitu, ale ktorej prostriedky zďaleka nenaplnili nádeje, ktoré sa do nej vkladali).
Výkonnosť ruskej ekonomiky je na to slabá a Čína sa vložila do svojho vlastného veľkého projektu Belt and Road („Nová hodvábna cesta“).
Bez ekonomických nástrojov tak Rusku zostala len vojenská sila a tá je vhodná na hegemóniu, nie však na ekonomickú expanziu. Jediným prostriedkom, ktorý stavia Rusko na úroveň USA, je jadrové odstrašenie a na úroveň Francúzska a Nemecka jeho konvenčná vojenská sila.
Rokovania o Ukrajine sú oveľa viac o nás, ako si uvedomujeme Čítajte Tŕňom v päte je ekonomická príťažlivosť Únie
Už dlhšie sa dalo pozorovať úsilie Putina nenechať Ukrajinu, ale aj ďalšie „priľahlé“ územia Ruskej federácie (štáty bývalého Sovietskeho zväzu) len v kompetencii európskych mocností a EÚ. Putin má na to jasný dôvod.
Európska únia sa stala geopolitickým hráčom, ale stále len svojou soft power, inými slovami, mení pomer síl svojou ekonomickou príťažlivosťou. Práve ňou odťahuje viacero štátov bývalého Sovietskeho zväzu z ruskej sféry vplyvu.
