Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Pohotovosť som si naordinovala minulý štvrtok. Počula som v tóne ruských politikov, aj toho najvyššieho, čosi znepokojivé. Poznám ho a pozorujem dennodenne dvadsaťdva rokov.
Vladimir Putin bol, a zjavne je, vo svojom živle. Celý svet sa naňho díva, pred Kremľom stáli v rade zahraniční štátnici, čakajúc na prijatie, Európa je nervózna.
Jeho meno aj s „Vladimirovičom“ poznajú i naše deti. Popri youtuberoch sledujú, čo hovorí tento malý muž s veľkým egom a očami príliš blízko pri sebe.
„Buďme korektní,“ napomínam ich, keď sa mu posmievajú. „Na vzhľade nezáleží, dôležitý je um a duša.“
Zmĺkli. Po očku sledovali ruskú televíziu. V piatok sa začali ošívať. „Evakuácia?“ Zdvihli obočie, keď to slovo identifikovali medzi tými menej zrozumiteľnými.
Vodcovia tzv. Doneckej a Luhanskej republiky vyhlásili krok, ktorý mi, priznám sa, nenapadol. Rozhodli sa zachrániť obyvateľstvo územia, ktoré kontrolujú, stoj čo stoj. A vyviezť ho do Ruska, pretože vraj Ukrajina chystá veľký útok na Donbas.
Zvláštne, blesklo mi hlavou. Ukrajina osem rokov čaká, kým sa okolo hraníc zhromaždí takmer 200-tisíc po zuby ozbrojených Rusov s tankami, raketami a odhodlaním rozširovať ruský svet, aby zaútočila práve vtedy, keď bude protivník perfektne pripravený.
Lepší moment si z hľadiska vojenskej stratégie ani nemožno predstaviť.
Putin uznal nezávislosť ukrajinských separatistických republík. Čo sa zmení? Čítajte Bude vojna? A bude tu?
„Bude vojna?“ pýtajú sa žiačky 6. A. „A bude tu?“
Pätnásťročný pubertiak je bližšie k realite: „Pôjdeš tam? Sľúb, že nepôjdeš, kým nebudem mať po prijímačkách.“
Do 12. apríla Putina na uzde asi nikto neudrží, ani prijímačky jedného nešťastného Stredočecha, pomyslela som si.
V sobotu vypukla evakuácia naplno. Zapínam ruskú televíziu a deti prevracajú oči. Potom aj ich zaujme reportáž ruskej štátnej televízie, zdatne vyrobená tak, aby rozplakala aj cynikov.
„Muži od 18 do 55 rokov zostanú, budú brániť našu vlasť, Doneckú ľudovú republiku, ženy a deti do autobusov. Smer Rusko!“
Deti na obrazovke plačú, ženy zalamujú rukami. „Fašisti idú,“ hovorí staršia pani, ktorá nie je taká stará, aby si pamätala druhú svetovú vojnu, ale tvrdí, že si pamätá.
„Idú z rovnakého smeru ako vtedy,“ ukazuje na západ. V autobusoch i vlakoch idú deti s veľkými očami a pohnutými osudmi na východ, do Rostovskej oblasti, kde ich časť ľudí víta a časť sa hnevá, že tých desaťtisíc rubľov, čo im rozdávajú na príkaz prezidenta Putina, nedostanú „naozajstní domáci Rusi“, ale títo „poloviční, skoro Ukrajinci“.
Ruská agentúra TASS hlási, že v sobotu napoludnie vyviezli do bezpečia ruskej náruče 36-tisíc občanov „Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky“.
Začala sa vojna? Vznikli nové štáty? Otázky a odpovede o Ukrajine Čítajte Rusi nemajú radi pizzu?
V Moskve je poludnie, u nás desať. Obed v sobotu nebude. Objednávam pizzu a snažím sa spojiť so známymi z Ruska, ktorí vedia viac než ja. Sú bližšie ku Kremľu, niektorí aj bližšie k „telu“.
Tak sa hovorí Putinovi.
Na ruských uliciach je pokoj, potvrdzujú. „Kde je nejaké protivojnové hnutie?“ položím otázku, ktorá ich rozosmeje.
