Ešte skôr, než Rusko začalo otvorene operovať na ukrajinskom území, sme aj v slovenských mestách zachytili plagátovú akciu „Nechceme vojnu s Ruskom“. Je to zvláštne, pretože nikto nehovoril o vojne toľko, čo kruhy napojené priamo či symbolicky na Rusko.
Stále to bolo o vojne, teda o jej neprítomnosti. No celé svoje kultúrne vyžarovanie stavia okolo myšlienky boja.
Za posledný čas Rusko svetu predstavilo fabriky na falošné správy, skupovalo obskúrne weby a investovalo do lokálnych propagandistov, posilňovalo výzvedné služby, videli sme nákup rakúskej krajne pravicovej strany na Ibize aj sponzoring francúzskej prezidentskej kandidátky, točili holandským referendom, britskými tabloidmi aj americkými voľbami.
Vyzeralo to sofistikovane a mohli sme si myslieť, že boj povedú na úrovni verejnej mienky, rozložia nás na slobode slova, spoločenských tabu a konštantách ľudskej mysle.
A vyzeralo to moderne, akoby súťaž preniesli mimo sféry ekonomiky a kamsi na úroveň technológie moci využívajúc postupy literárnej teórie, postmodernej filozofie a, nuž, aj KGB.
