Autorka je režisérka
Vo švajčiarskych Alpách, v sanatóriu pre pacientov s tuberkulózou, sa stretli dvaja vášniví šachisti. Jeden sa volal Richter a druhý Regnier. Boli si dôstojnými protihráčmi. Aspoň tak o nich píše Remarque v knihe Nebo nemá obľúbencov.
Potom sa však Regnier – Francúz, ktorého nedávno oslobodili z nemeckého zajateckého tábora – dozvedel, že Richter je Nemec, a odmietol s ním hrať. V sanatóriu nebol žiadny iný šachista podobných kvalít, takže od toho dňa si už nezahrali. Richter začal chradnúť, Regnierovi sa tiež priťažilo a obaja museli zaľahnúť na lôžka.
Príbeh šachistov sa v sanatóriu rozkríkol a zrazu sa objavil človek, ktorý dokázal ich problém vyriešiť. Bol to černoch z Jamajky. Aj on bol pripútaný na lôžko. Poslal listy Richterovi aj Regnierovi, kde každému zvlášť navrhol, aby s ním hrali šachový turnaj z postele do postele prostredníctvom telefónu. Obaja boli nadšení.
Jamajčan síce šach v živote nehral, ale ani to nepotreboval. Keďže hral proti Richterovi s bielymi figúrkami a proti Regnierovi s čiernymi, prvý bol na ťahu Regnier, ktorý zatelefonoval svoj ťah Jamajčanovi. Ten ho zatelefonoval Richterovi, proti ktorému hral s bielymi figúrkami. Potom počkal na Richterov protiťah a zatelefonoval ho Regnierovi. Regnierov druhý ťah zatelefonoval Richterovi a Richterovu odpoveď Regnierovi.
On sám šachovnicu vôbec nemal, pretože jediné, čo robil, bolo, že nechával Richtera a Regniera hrať proti sebe bez toho, aby o tom vedeli.
A mnohí by v týchto dňoch na mieste toho Jamajčana radi videli Slovensko. Ako niekoho bez skutočného výtlaku, kto nie je hráčom, ale je dôležitý, ako most medzi dvomi súpermi.
Medzi dvomi kameňmi
Je to ľudsky pochopiteľné. Každý deň sa budíme v obavách, aký je stav vojny v susednej krajine. Tak kto by nechcel mať poruke nejakého Jamajčana?
