Autorka je programová analytička Otvorenej spoločnosti Európa (Open Society Europe) a Eurasia Program
Keď sa milióny Ukrajincov v Európe zobudili do situácie, ktorej nemohli uveriť, bola som na zvyčajnom raňajkovom nákupe, ulice Berlína boli pokojné, nebo bolo modré a jarné a ľudia si šli po svojom – ale pred očami som mala jediné, výbuchy.
Ukrajina je vo vojne už osem rokov. No vojenské kroky boli obmedzené a konflikt sa stal rutinou. Pred ôsmimi rokmi som prišla o prístup k rodnému mestu, Luhansku. Keďže ležalo blízko hraníc s Ruskom, stalo sa hlavným mestom jednej zo separatistických republík ovládaných proruskými povstalcami.
Moja mama sa odsťahovala do Kyjeva a mysleli sme si, že to najhoršie je už za nami a že si môžeme nanovo vystavať životy. Mýlili sme sa.
Zelenského tam nechávame (komentár) Čítajte Zase ju ženú z domova
Teraz je teda tam, počúva výbuchy a sleduje, ako sa dvíha dym nad vojenským letiskom Hostomeľ – z okien, cez ktoré sa inak kochá pôsobivými západmi slnka.
Mama je po rusky hovoriaca Ukrajinka z Luhanska, jedna z tých, o ktorých sa Putin nazdáva, že potrebujú ochranu pred ukrajinskými nacionalistami. Teraz plače: „Je to také nespravodlivé. Rusi mi už raz ukradli domov a teraz sú tu, aby mi ho ukradli znova.“
Putin však nepočuje ani ju, ani vyše milióna ďalších Ukrajincov, ktorí utiekli z okupovaného Donbasu, aby ich životy pokračovali na nezávislej Ukrajine. Nezáleží mu na realite. Nezáleží mu na živých ľuďoch. Žije v imaginárnom svete, kde záleží iba na svetadieloch (ľudia ako on to nazývajú „geopolitikou“) a kde záleží len na mocenskom boji.
Chlapec sa hrá na vojnu, ibaže zomierajú skutoční ľudia.
Suverénna Ukrajina je pre Kremeľ oxymoron (komentár) Čítajte Putin nás nepozná
Ohromujúca je pritom hĺbka jeho neznalosti Ukrajiny. Koniec koncov sme susedia. Rusi, z ktorých mnohí majú rodinné väzby na túto krajinu, by nás mali poznať lepšie. No dvadsať rokov diktatúry zjavne urobilo niektorých hluchými a slepými.
