Napokon to pochopili všetci.
Maďarský prezident zahliadol v útoku na Ukrajinu ulice Budapešti z roku 1956. Zeman aj Babiš podporili novú českú vládu v odsúdení útoku a solidarite s Kyjevom, tiež azda vidiac v udalostiach paralelu s Československom v 1968. A poľské vedenie nikdy neváhalo s vlastnými historickými paralelami rozdeleného Poľska, prepadnutého Poľska, lesíka s postrieľanou vojenskou nobilitou.
Gruzínci zaplnili najrozľahlejšie námestie v Tbilisi aj s priľahlými bulvármi. A žiadali tak vlastnú vládu, aby sa pripojila k tlaku na Moskvu. Tallinn bol na nohách v najvyššom historickom počte.
Pre všetky tieto obecenstvá bola noc, keď Kyjev nepadol a Zelenskyj ráno vyšiel so strniskom na tvári pozdraviť, ako terapia. To, čo nemohli urobiť ich rodičia a oni sami, títo dokázali.
Aj Orbán zvládol prijať myšlienku odpojenia Ruska od platobného systému. Napokon sa narušiteľ medzi obvyklými podozrivými nenašiel.
Byť disidentmi z tejto jednoty – ako Fico, parlamentní fašisti a akože prezident Harabin – dnes znamená to, že títo sa aktívne hlásia k Putinovi a obhajujú útočnú vojnu. Ktorej ideologické zdôvodnenie je také trápne, že Putinovi pritakali len Asad, Kadyrov a Lukašenko, ktorých existencia je závislá od jeho priazne.
