Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
Rozprávali sme sa pred časom s priateľmi, ktorá kniha najlepšie charakterizuje Rusko. Padli mená autorov ako Solženicyn, Tolstoj, Bunin či Puškin. Ten vo svojom liste Čaadajevovi píše, že Rusko bolo vždy hrádzou medzi Európou a mongolskou Zlatou hordou a tým na úkor vlastnej prosperity zachránilo európsku civilizáciu.
Dnes by to tak Alexander Sergejevič už asi nenapísal. Od tohto listu ubehlo takmer dvesto rokov, počas ktorých nedošlo k žiadnemu vpádu Tatárov. Dnes Európu ohrozujú Rusi.
V otázke ruského umenia nie som taký sčítaný ako moji priatelia, ale myslím si, že každý ruský umelec, podobne ako Puškin, je vo vnímaní svojej vlasti – "samoj boľšoj vo vsjom mire" – tak trochu ovplyvnený jej mohutnosťou.
Ja skôr ako ruské eposy čítavam ruskú humoristickú literatúru. Iľf a Petrov v najväčšom ruskom románe Zlaté teľa opisujú príbeh obyvateľov Krkavčej kolónie. Tí sa pre niečo tak vystrašili, až si sami podpálili dom. Ich dom bol odsúdený na skazu. Nemohol nezhorieť. Bol to smutný fakt, občania. Tak nejako vnímam Rusko.
O skutočnom stave vecí v Rusku však lepšie ako diela ruských umelcov svedčí vzťah Ruska k vlastným umelcom.
