Autor pôsobí na Ústave verejnej politiky FSEV UK, momentálne pracuje na Viedenskej univerzite
Od začiatku ruskej vojenskej agresie sa v západných médiách často hovorí, že Putin sa pomiatol. Vraj počas pandémie začal trpieť paranojou, že pre svoju izolácii vníma skutočnosť pokrivene, že sa v ostatnom období javí narušeným a že žije v minulosti a v zajatí vykonštruovaných krívd, ba dokonca sa objavujú pokusy o psychoanalýzu na diaľku.
Je zrejmé, že tou prvotnou, takpovediac psychologickou funkciou je vôbec dať tejto agresii uchopiteľný význam – ľudia sú zaskočení, šokovaní a traumatizovaní, potrebujú túto bolestivú skutočnosť nejako pomenovať a urobiť tak kolektívne.
Prečo však práve naratív šialeného diktátora?
1. Vyvinenie sa zo zanedbania ruskej hrozby
Je zrejmé, že západní politici Putina napriek varovaniam bezpečnostných služieb zúfalo podcenili. A ľudia im, aj za pomoci médií, uverili. Naratív šialeného diktátora nám dáva možnosť toto vlastné zlyhanie nebrať ako zlyhanie: zaútočiť na Ukrajinu predsa nebolo racionálne.
Putin na ňu zaútočil preto, lebo sa pomiatol – a hĺbku jeho šialenstva sme predsa nemohli predvídať. Nikto pri zdravých zmysloch by tak neurobil a my sme predpokladali, že Putin je ešte stále racionálny politický partner.
2. Mobilizovanie kolektívneho odporu
Celá západná spoločnosť sa mobilizuje proti Rusku – počnúc politikou a verejným sektorom, pokračujúc občianskym a akademickým sektorom a končiac dokonca aj súkromným sektorom.
Šialený diktátor predstavuje také nebezpečenstvo, pri ktorom dávame iné konflikty a inak aj neprekonateľné rozdiely bokom, vnútri krajiny, ako aj medzi štátmi. Je to transformatívny okamih, otvárajú sa nové možnosti konania.
Dávajme však pozor, koho všetkého do našej koalície morálne rozhorčených vpustíme (a kto si takto chce len očistiť štít) a s kým teraz uzatvoríme spojenectvo, ktoré neskôr môžeme ľutovať.
