Diktátori sa dívajú. Sledujú, čo sa odohráva na Ukrajine, aké argumenty používa ruská vláda a či jej to vyjde. Lebo boj sa už dávno neodohráva len na bojisku.
Dopadnúť to môže v zásade dvoma spôsobmi. Svet bude stáť za svojím odsúdením ruskej agresie a bude pokračovať v izolovaní Ruska na úroveň vydedencov svetovej politiky ako Severná Kórea či Irán. Krajín, ktoré sú nebezpečné nielen pre svojich občanov, ale aj navonok. Alebo sa zmierime s tým, že Rusko potrebujeme, a ide sa ďalej.
Diktátori sa pozerajú, ako dlho vydržíme. Či si naozaj niekto povie, že všetci majú svoje problémy, pravda je niekde uprostred a nemá zmysel ukazovať prstom. Lebo o to teraz Rusku ide.

Už nepopiera, že mesiace klamalo o pripravovanej agresii. To nemá ako, je to príliš viditeľné. Namiesto toho prichádza s novým tvrdením, a to, že inváziu ospravedlňuje napríklad skutočnosť, že ukrajinská vláda vyvíjala s Američanmi biologické zbrane.
Neukazuje dôkazy, len to skúša cez tvrdenie, na ktoré „žiadame reakciu“. Bežná hra konšpiračných teoretikov, ktorým sa stačí len pýtať a tváriť sa, že „my vieme, ako to je, a vy to svetu utajujete“.