Autor je sociológ, člen iniciatívy Svet medzi riadkami
Bolo to pred niekoľkými rokmi na gréckom polostrove Athos. Vladimir Putin navštívil miestny pravoslávny kláštor, aby oslávil okrúhle výročie dobrých vzťahov s cirkvou. Zatiaľ čo táto informácia u nás zapadla v kúte agentúrneho servisu, v Rusku sa objavila na titulných stránkach novín vrátane bulváru.
Ruské médiá vtedy Putina nekriticky posadili na byzantský trón, tie kritickejšie aspoň na biskupský stolec. V skutočnosti ruský prezident trónil v stredovekom skladacom kresle pre kláštorných VIP hostí, veľkolepý dojem však zostal.
Okrem neochoty novinárov zistiť fakty sa v tejto súvislosti natíska otázka, prečo to im ani ich publiku nepripadalo čudné. Veď si to len predstavme u nás. Vrcholový politik usadený v kresle cisára Svätej ríše rímskej či na nejakom biskupskom, prípadne rovno pápežskom stolci?
Vypovedá to niečo o ruskej spoločnosti, o jej vnímaní sveta a vojenskom výpade Ruska na Ukrajinu? Napodiv celkom dosť.
Patrónom Ukrajiny, aj keby to nechcela
Je známe, že Putin návštevníkov Kremľa často a rád unavuje siahodlhým historicko-naivným rozprávaním o veľkolepých dejinách Ruska, pričom za ich neopomenuteľnú súčasť považuje príbeh územia Ukrajiny. Neváha pritom siahnuť po historickej právnej argumentácii pochybnej kvality, s prvkami mysticizmu a ortodoxnej spirituality.
Znie to síce bizarne, ale v Rusku tento prístup nie je výnimočný. Ani na úrovni intelektuálnych elít, medzi dvornými historikmi a historičkami režimu a ďalšími odborníkmi.
Takáto historiografická, miestami až metahistoriografická tradícia, vo svojej najhrubšej podobe narábajúca s myšlienkou "nukleárnej ortodoxie" (áno, ide o spojenie viery a dobrej "obrannej" bomby v širokom zmysle pojmu "obrannej"), je v tej či onej miere vlastná významnej časti ruskej spoločnosti.
Ide o fenomén na pomedzí dejín a filozofie, ktorý vychádza zo stredovekých myšlienok oprášených v 19. storočí. Hovorí o Moskve ako o treťom Ríme, keď Rusko prebralo štafetu kresťanstva od Byzancie. Tým sa stalo nositeľom kontinuity viery na priamej linke Rím - Konštantínopol - Moskva. A z toho vyplývajúceho významu, zodpovednosti a civilizačnej úlohy zachovať kresťanstvo a v širšom zmysle morálku.
V reálnej politike môže tento pohľad zatláčať ideu štátov a ich suverenity do úzadia a do popredia presúvať civilizačnú dimenziu. V nej spiritualita získava na úkor klasickej reálnej geopolitiky a časové mierky sa naťahujú z rokov na epochy.
Inými slovami, Rusko je patrónom Ukrajiny, či sa jej to páči, alebo nie a nech to stojí, čo to stojí. A je to možno dôležitejšie, než sa zdá a ako vo svojich analýzach pripúšťame.
Podľa niektorých teoretikov by sa dokonca dalo povedať, že tento myšlienkový rámec tvorí akúsi neformálnu geopolitickú doktrínu krajiny. Pevne ukotvenú v tamojšom sociokultúrnom substráte, Jung by možno povedal v národnej psyché.
Rusko sa dlho cítilo ponížené a teraz je hrdé. Konečne ich berú vážne (píše Alexej Fulmek) Čítajte Čo je to hagiopolitika
Ale vráťme sa k Putinovi a Ukrajine. Prečo sa vlastne pustil do vojnového dobrodružstva?
Nevie sa Putin a spol. zmieriť s rozširovaním NATO o niekdajších vazalov v strednej a východnej Európe? Zaiste.
Prekáža im prozápadné paktovanie Ukrajiny v jeho čiernomorskom strategickom podbrušku? Pochopiteľne.
Je za tým potreba mať pocit rešpektu? Samozrejme.
Dalo by sa pokračovať, ale je zjavné, že za tým nebude jediný dôvod. No čo ak sú tieto dôvody len dôvodmi na povrchu, a okrem nich sa nám ponúka aj ďalšia možnosť? Kdesi hlbšie pod povrchom.
