Článok pokračuje pod video reklamou
Autorka je dídžejka a hudobná producentka
Posledné týždne vstávam každé ráno so silným pocitom úzkosti. Začalo sa to ešte pred vojnou, stačí, aby sa zo Slovnaftu, ktorý vidím z petržalského panelákového bytu, ozval výbuch.
To tak raz za čas rafinéria vypustí vetry, bežný jav, ak práve nezažívame reprízu štyridsiatych rokov minulého storočia.
Aj keď viem, že nám nehrozí bezprostredné riziko, aj tak zobudená chvíľu počúvam, či nezačujem tanky a či tu už zase „nejsou Rusové“ – ako v Pelíškach.
Stalo sa to ešte pred vojnou a vtedy som si hovorila, aká som blbá, že mi vôbec niečo také mohla hlava vygenerovať. Devätnásť dní to je však krutá realita a súčasnosť pre Ukrajincov. Presne toľko dní ráno žmúrim na telefón a hľadám na reddite správu „je toľký a toľký deň ruskej invázie, Ukrajina žije a pokračuje v boji“.
Čakám na správu Volodymyra Zelenského, ktorý každým svojím prejavom dokazuje, ako by mal vyzerať líder demokratického sveta.
