Autorka je antropologička, pracuje v Sociologickom ústave SAV
Rozsah solidarity voči ľuďom, ktorí pre vojnu utekajú z Ukrajiny, je na Slovensku bezprecedentný. Vidíme to na všetkých úrovniach.
Od vlády, ktorá vyjadruje politickú podporu Ukrajine, cez inštitúcie, ako sú univerzity, či Slovenská akadémia vied ponúkajúce ubytovanie a štipendiá ukrajinským študentom a vedcom, po mimovládne organizácie, poskytujúce rôzne formy pomoci, či policajtov, ktorí slúžia dlhé smeny na hraniciach, aby matky s deťmi nemuseli dlho čakať v chlade.
A hlavne je tu množstvo ľudí, ktorí často sami nemajú toho veľa, ale ponúkajú svoje obydlia, veci, čas a peniaze tým, ktorí utekajú pred vojnou.
Tento text nechce žiadnym spôsobom znižovať dôležitosť pomoci, ktorú poskytujeme Ukrajine a už vôbec nechcem spochybňovať ochotu, súcit a vynaloženú námahu jednotlivcov, či organizácií, ktorí ponúkajú pomoc.
Mnohí z nich pomáhajú všetkým bez rozdielu. A všetkým, ktorí sú akýmkoľvek spôsobom ochotní poskytnúť pomoc ľuďom postihnutým vojnou, patrí náš obdiv a vďaka. Problém je, že naša solidarita býva selektívna.
Náš súcit a ochota pomáhať nevychádzajú len z humanizmu, ale aj z geopolitiky a predstáv o rase a rasových hierarchiách.
