Autor je sociológ, pôsobí na Kodanskej univerzite
Solidarita, ktorú Slovensko (spolu so značnou časťou západného sveta) ukázalo Ukrajincom a Ukrajinkám utekajúcim pred ruskou vojenskou agresiou je v posledných dekádach bezprecedentná.
Podiel na tomto vzopätí má nepochybne to, že Ukrajina je naším susedom, že medzi slovenskou a ukrajinskou spoločnosťou existujú rôzne väzby (rodinné, náboženské, kultúrne), ale aj jednoduchý fakt, ktorý, nanešťastie, mnohým iným vojnovým utečencom a utečenkám chýbal: vhodná farba pleti (často pretavený do „relatívne civilizovanej krajiny“ či nenápadného „ľudia ako my“).
Pod povrchom solidarity a pozitívnej emócie však už čosi vrie. Stačí sa pozrieť napríklad do internetových priestorov, kde dobrovoľníci zháňajú ubytovanie pre ukrajinské utečenky a ich rodiny.
Tu sa odvíja celkom iný príbeh, v ktorého jadre je závisť, smerovaná voči každému, kto aj v takomto dramatickom momente dostane niečo zadarmo. Nám zadarmo nikto nič nedal, tak čo by ste chceli.
