Autorka pôsobí na Inštitúte etnológie a sociálnej antropológie SAV, je redaktorkou odborného časopisu Slovenský národopis
Na Slovensku sú vo verejnom priestore desiatky pamätníkov a pomníkov hrdinských činov našich osloboditeľov Červenej armády. Niektoré sú notoricky známe ako Slavín, iné poznajú len miestni. Rozpadávajúce sa reliéfy na priečeliach mestských budov, zarastené sochy na okrajoch ciest...
Takýmto miestom pamäti je aj hrob neznámeho sovietskeho partizána v jednej horskej doline na strednom Slovensku. Pietne miesto obkolesujú vysoké stromy ako nemí svedkovia doby. Na zarastenom hrobe sa z času na čas objaví zapálený kahanec, isto sa oň starajú pamätníci z neďalekej dediny, ale možno aj iné záujmové skupiny.
„Len či tam vôbec niekto niekedy ležal,“ poznamenal raz ktosi. Taká je naša kolektívna minulosť, nejasná, premaľovaná a poprekrúcaná...
Vrahovia sa sťažujú na farbičky (komentár) Čítajte Pomníky menia význam
Keď je v kolektívnej pamäti veľa nespracovaných tráum a významového ticha, s obrazom minulosti sa ľahšie manipuluje. Kameň si však „pamätá“. Preto si budujeme pomníky a pamätníky, ktoré sľubujú, že na skutočný priebeh udalostí nezabudneme.
Že nebudú vymazané a zničené a obetiam dajú zmysel.
