Autor je bývalý minister zdravotníctva za Smer-SD, vedie mimoparlamentnú stranu Dobrá voľba a Umiernení
Ukrajinský veľvyslanec v Česku zverejnil na sociálnych sieťach ďakovné slová tamojšej verejnosti za pomoc utečencom, ktorá sa im u nášho suseda dostáva.
Presvedčivo empaticky tiež zmienil, že si uvedomuje, akú záťaž takáto utečenecká vlna spôsobuje pre bežný život ľudí. Vyjadril tiež pochopenie pre to, ak po vlne solidarity prídu problémy aj únava. Ale že jeho národ nikdy nezabudne za pomoc v ťažkej chvíli ani po tom, keď sa väčšina utečencov raz vráti domov.
Áno, dúfajme, že väčšina sa bude môcť čím skôr vrátiť do vlasti, odkiaľ ich vyhnal okupant. Nič iné si neželajú, väčšinou mamičky, malé deti a starší ľudia, ktorí nechali doma bojujúcich manželov, otcov, synov a dcéry. Kedy to bude a aká veľká bude "väčšina", ktorá sa vráti domov, dnes nikto nevie predpovedať.
Na Slovensku sme zatiaľ pre väčšiu časť utečencov, ktorí vstupujú na naše územie, najmä tranzitnou krajinou. Ale desaťtisíce zostávajú. A mnohí naši spoluobčania spoločne so samosprávou prejavili obrovské nasadenie na hranici aj vo vnútrozemí.
Po prvé, kto tomu velí?
Vláde v Bratislave ku cti slúži, že prijala pomerne rýchlo správne rozhodnutie o “dočasnom útočisku” (a s tým spojenej podpore). Ale čo ďalej?
Ako z ríše divov sa počúva, keď predseda vlády označuje za pokrok v manažovaní utečeneckej vlny to, že po troch týždňoch (!) na hraniciach „už funguje“ aký-taký systém.
Za situáciu v prvých dňoch na ukrajinskej hranici môže byť jedinou správnou odpoveďou bezodkladný odchod Romana Mikulca z pozície šéfa krízového štábu.
Nejde o snahu vidieť politickú krv. Ide o nádej, že to nedopadne ako pri covide. Nádej znamená, že vláda vie, čo robí, a ľudia majú dôvod jej dôverovať.
