Autorka je redaktorkou českého Deníka N
„Bol som trochu chorý, ale už je to fajn. Potom nám menili v byte okná a práve bolo vonku mínus. Ja si viem naplánovať život...“
Napíše mi môj dávny kamarát Voloďa, moja ruská kotva v mori neistôt. Vždy sa uňho a jeho ženy Ľudy dalo prespať, napiť sa aj opiť, najesť šprotov a zaváraných uhoriek.
Snažím sa s ním komunikovať cez whatsapp. Ide to ťažko. V Rusku zatvárajú jeden komunikačný kanál za druhým.
„Už sa teším do dôchodku. Vnuk Koľa je teraz u nás a robí nám veľkú radosť. Tento rok sme ho prvýkrát postavil na lyže.“
Voloďa má radšej svoje starosti
Na to, že v deň nášho rozhovoru ruské letectvo zbombardovalo pôrodnicu vo východoukrajinskom prístave Mariupoľ, sa mi zdali starosti kolegu, ktorý celý život pracoval v médiách a posledných desať rokov v štátnej televízii, trochu povrchné.
„Vieš, čo sa stalo v Mariupoli? Videl si tie tehotné? Vraj vaši vedeli, že sú tam rodičky a deti,“ nevydržím a otvorím tému, aj keď tuším, že to je také, ako opisovať chorému umieranie v agónii.
„Nebudeme sa o tom baviť, dobre?“ povie.
Ponúknem mu pomoc. Keby sa náhodou rozhodol opustiť krajinu, ktorá sa závratnou rýchlosťou rúti k slovanskému fašizmu.
Odpovede sa nedočkám. Vidím, že si môj návrh prečítal, ale potom sa odpojil. Asi si šiel otvoriť pivo, pretože vodku pred treťou popoludní mu Ľuda nedovolí.
