Vyšiel na Majdan, keď to bolo potrebné. Teraz bojuje prostredníctvom slov, dáva rozhovory z pracovne v meste Ivano-Frankivsk. Ukrajinský spisovateľ JURIJ ANDRUCHOVYČ tvrdí, že s ďalšími tisícmi pochovaných vojakov možno Rusi dôjdu k poznaniu, že by čosi mali zásadne zmeniť.
Aký bol pre vás uplynulý mesiac?
Prijímam množstvo telefonátov a e-mailov, nejde vždy o žiadosti o rozhovor, ozývajú sa mi priatelia, ako sa mám, chcú ma nejako podporiť. Takže veľa času trávim pri počítači a telefóne, necestujem, zostávam vo svojom meste.
Chodím tiež do nášho divadla, kde je centrum pomoci. Herci majú teraz dvojakú úlohu, jednak robia divadlo v podzemí a jednak dobrovoľníčia. Zúčastňujem sa aj na predstaveniach, taký je teraz môj život.
V roku 2013 ste napísali, že ak budú potlačené protesty na Majdane, Únia bude susediť s diktatúrou a z krajiny odíde päť až desať miliónov utečencov. Teraz je mesiac od začiatku Putinovej invázie na Ukrajinu, ktorá má za cieľ zmeniť režim, a krajinu opustili vyše tri milióny obyvateľov. Ste frustrovaný?
Mal som na mysli diktatúru na Ukrajine, toto je však iná situácia. Napokon, na Majdane sme dosiahli víťazstvo a Ukrajina je slobodná krajina, Ukrajinci sú slobodní ľudia. Napadol nás však ruský fašistický systém, aby nás zotročili. Rusi k nám nesú politický model založený na nevoľníctve a my tomu vzdorujeme.
Jurij Andruchovyč
Ukrajinský spisovateľ, žije v meste Ivano-Frankivsk. V slovenčine mu vyšla esej Moja Európa písaná s poľským spisovateľom Andrzejom Stasiukom (2009, Periplum), postmoderný román Moskoviáda (2013, Kalligram) a rozhovor s poľským reportérom Pawlom Smolenským o dianí na majdane Šče ne vmerla i ne vmre (2015, Absynt).
Dnes počujeme hlasy, že ak by boli dostatočne tvrdé sankcie už po anexii Krymu, vyhli by sme sa invázii. Keby ste mohli vrátiť čas, čo sa malo urobiť inak?
Jediné, čo by tomu pomohlo predísť, by bol vstup Ukrajiny do NATO. Doteraz sme počúvali prísľuby, ktoré však ani neboli formulované záväzne. Som presvedčený, že členstvo by tomu zabránilo. Putin by nemal šancu snažiť sa nás kontrolovať.
Dívame na Ukrajinu s pocitom, že možno by sme mali prehodnotiť vlastné dejiny. Pýtame sa, či sa niektoré udalosti nemohli odohrať inak, či naši predkovia nemohli zápasiť urputnejšie. Nepozeráte sa aj vy dnes na Ukrajincov s novým poznaním?
Áno, a stále dúfam, že Ukrajine sa dostane ešte viac pochopenia a podpory. Pre mňa je však rozhodujúce, za akú cenu sa to deje. Ľudské životy, zničené mestá a všetko je to preto, že sme sa odvážili vzdorovať. Máme totiž dojem, že ostávame osamelí.
Ako to myslíte? Mali by EÚ alebo NATO vstúpiť do konfliktu?
Som si istý, že budú musieť. Napokon nebude inej možnosti. Putin aj tak Úniu napadne, tým som si istý. Je to len otázkou času.
Bude mať na to dosť sily?
