Do autobusu nasadnú na tej istej zastávke ako ja. Keď o dvadsať minút vystupujem, ony ešte sedia. Stará mama, mama a vnučka. Najlepší výhľad mám na najmladšiu členku trojice.
Päťročné dievčatko v ružovej vetrovke a v rifliach s nášivkou v tvare kvetu.
Kým jeho nohy ešte nedosiahli na zem a veselo sa hojdajú, mama a babka nimi zvierajú dve tašky s potravinami. Vykúka z nich olej, piškóty a balený chlieb. Dievčatko podchvíľou zívne. Viem, čo musela pre dve neveľké tašky potravín vydržať a jeho únava ma vôbec neprekvapí, hoci je len skoré popoludnie.
Kým jej muž bráni Kyjev, ona mu z Košíc nakupuje nepriestrelné vesty Čítajte Ony aj ja sme sa vraciame z humanitárneho obchodu z iniciatívy Kto pomôže Ukrajine. Kým ony patria medzi tisícku utečencov z Ukrajiny, ktorí si počas víkendu prišli po svoj „nákup“, ja som bola jednou z množstva dobrovoľníkov potrebných na prijímanie, triedenie a dokladanie tovaru.
Keď v ten deň odchádzam, pred vchodom do obchodu je dlhý a nehybný rad, ktorý onedlho obehne sociálne siete.
V ten týždeň to bolo už druhé miesto humanitárnej pomoci, v ktorom som strávila niekoľko hodín a zistila niečo málo o veciach, dôstojnosti a vzťahu, ktorý je medzi nimi.
Ideálna obeť chce obnosené topánky
„Ale oni nechcú len tak niečo,“ vypočujem si zlostné frflanie na druhý deň cestou v tej istej linke. „Mandľové mlieko chceli!“ Zachytávam čriepky rozhovoru na tému Ukrajinci a pomoc. „Ja si nemôžem dovoliť kupovať také mlieko za tri eurá a oni ich dostávajú zadarmo, zlostí sa staršia žena.“
V mysliach máme vlastné predstavy o obetiach. Zidealizované a zvyčajne veľmi nepresné vízie formované filmami s lacným alebo aspoň veľmi zastaraným scenárom. Obete finančných podvodov sú v našich predstavách vždy slaboduchí seniori, obete znásilnenia odušu kričia do tmavej noci.
