Autor je biochemik a imunológ, pôsobí v SAV a MUW
„Prekliaty Benjamin!“ zahromžil som minulú sobotu, keď mi kamaráti povedali, že sa posúva čas. Po dlhšej prestávke sme sa konečne zišli vo väčšom počte. Radosť zo stretnutia však skalila informácia, že noc bude o hodinu kratšia.
„Ktorý Benjamín?“ vyzvedala Eugénia, akoby ich poznala niekoľko.
„Franklin!“ odsekol som.
„A čo ti spravil?“ spýtala sa Matilda.
„Viete,“ predbehla ma s odpoveďou manželka, najkrajšia zo všetkých, „on má vždy vinníka naporúdzi. Keď mu spadne pero, hromží na Newtona. Posúva sa čas, nadáva na Franklina.“
„To je celkom iná kategória,“ objasnil som, „Newton nemôže za gravitáciu, zatiaľ čo to debilné posúvanie času by nebolo, keby ho Franklin nezaviedol.“
„Ja aspoň vďaka nemu viem,“ ozval sa Teddy, ktorý práve dopil pivo, „že prišla jar.“
„Na to nepotrebuješ posúvať ručičky,“ nesúhlasil Jenifer nalievajúc mu do pohára z novej fľaše. „Že prišla jar, je predsa jasné...“
„Samozrejme,“ doplnila ho Matilda, „priletia lastovičky, kvitne zlatý dážď!“
Jenifer mávol rukou a pokračoval:
„Že je jar, viem podľa toho, že prezúvam pneumatiky.“
„Benjamin Franklin za to nemôže,“ ozvalo sa náhle z otočného ušiaka. Ako vždy, sedel v ňom Simpson a popíjal bordeaux.
