Politici i novinári často a radi zamieňajú, zneužívajú a dezinterpretujú pojmy sociálny a socialistický. Všetko, čo označujú ako socialistické , zvyknú u nás spájať s predchádzajúcim totalitárnym režimom, a preto to považujú za niečo a priori zlé, hodné zatratenia. To, čo sa vtedy u nás a v celom tzv. socialistickom tábore udomácnilo a presadzovalo, bol však socializmus boľševického typu, proti ktorému pôvodní socialisti od počiatku bojovali ako proti svojmu úhlavnému nepriateľovi, prekrúcajúcemu a devalvujúcemu pôvodné socialistické idey. Na ne nadväzuje a ďalej ich rozvíja aj socialistické hnutie, s ktorým sa dnes na Západe stretávame a ktorého politickí predstavitelia vládnu, alebo participujú na vládnutí v niektorých krajinách EÚ.
Na rozdiel od boľševického (či komunistického) poňatia preto "v poňatí modernej sociálnej demokracie...konflikt s kapitalizmom neexistuje." (Kristina Larischová, LN 26/05) Jej predstavitelia argumentujú, že "v tomto zmysle by sme mali chápať kapitalizmus a socializmus ako dve viditeľné ruky , ktoré dokážu skĺbiť individuálne záujmy jednotlivcov na trhu s kolektívnym pocitom zodpovednosti za prostredie, v ktorom žijú druhí." (Jeremy Rifkin, LN 26/05)
Aj kto sa za socialistu nepovažuje a k uvedenému výkladu má výhrady, musí uznať, že tento socializmus zotrváva na princípoch demokracie a právneho štátu a mnohokrát už preukázal svoju schopnosť viac-menej úspešne spravovať jednotlivé európske štátne spoločenstvá. Jeho reprezentácia sa dostáva k moci na základe regulárnych spravodlivých volieb a odovzdáva moc do rúk nových volebných víťazov. Ciele socialistického hnutia a politických strán, ktoré sa k nemu hlásia, vyjadruje socialistická ideológia ako istá koncepcia správy vecí verejných a celkového usporiadania spoločnosti. Od konzervatívnych či liberálnych koncepcií vládnutia sa socialistická koncepcia líši tým, že kladie oveľa väčší dôraz na politiku sociálnej solidarity (zabezpečovanú prostredníctvom prerozdeľovania), pričom vychádza viac v ústrety zamestnancom než zamestnávateľom, chudobným než bohatým, marginalizovaným než privilegovaným. "Napätie medzi podnikateľským duchom kapitalizmu a sociálnou solidaritou socializmu" má vyvažovať "sociálne trhový hospodársky model, uplatňovaný v štátoch Európskej únie." (J. Rifkin) V tomto zmysle niet pochýb o tom, že "trhové hospodárstvo v Európe prinieslo širokým vrstvám obyvateľstva oveľa viac prospechu ako komunistické experimenty." (K. Larischová) Pravdaže, takáto koncepcia sociálnej politiky si vyžaduje pomerne vysokú mieru ingerencie štátu do spravovania vecí verejných.
Svoju sociálnu politiku však majú aj iné politické hnutia a strany. Tak ako socialisti, aj tí ňou reagujú na sociálne problémy spoločnosti, jej jednotlivých sociálnych vrstiev a tried. Znamená to, že socialistická ideológia, socialistické hnutie a jednotlivé socialistické politické strany nemajú monopol na nastoľovanie a riešenie týchto sociálnych problémov spoločnosti. Čím chcem len zdôrazniť skutočnosť, že sociálny nerovná sa socialistický a že nastoľovať či riešiť nejaký sociálny problém neznamená a priori vnášať socialistické prístupy, uskutočňovať socialistickú politiku, či dokonca zavádzať v krajine socializmus.
