Milé čitateľky, milí čitatelia,
mnohí už pociťujú únavu. Akoby sledovali príliš dlhý seriál, kde sa obrazy zbombardovaných budov a utekajúcich ľudí donekonečna opakujú. Lenže pre tých, ktorí dianie nesledujú z diaľky, sú tieto obrazy každodennou realitou. Nemôžu preladiť na iný kanál.
Ukrajinci sú neporovnateľne unavenejší a šanca oddychu sa pre nich zatiaľ nečrtá. Je to dlhá a úmorná cesta so spomienkami na šálky po babičke, na rodinné večere, na pradenie mačiek pri obľúbenom seriáli s normálnymi zajtrajškami.
Mnohých z nich stretávame v autobusoch, v obchodných centrách a na ulici. A nevyzerajú ako obyvatelia obskúrnych postkomunistických dedín z amerických akčných filmov, vo vyblednutých šatkách na hlave a v oblečení z osemdesiatych rokov minulého storočia. Snažia sa o normálny život. A áno, niektorí aj nakupujú. Prečo nás to prekvapuje?
Prečo by mali chodiť s pripravenou obhajobnou rečou pre prípad, že niekoho pobúria, že nesedia na rohu ulice alebo nepredávajú Nota Bene. Vedeli sme, že po čase u niektorých obavy o vlastný komfort prevládnu nad empatiou. Ale naďalej veríme, že títo ľudia sú v menšine.
Áno, bude to náročnejšie. Aj u nás prebiehajú rôzne boje. Bojuje sa aj o vnímanie bežného človeka. Ľudia, ktorí postavili svoju existenciu na podprahovej alebo aj skutočnej podpore Vladimira Putina, hrajúc sa na alternatívu, ktorá ide proti prúdu, lebo myslí, lebo spájajú bodky, nechcú prísť o svoju prácu a svoje naratívy.
Okresávajú ich a formujú, aby ich vedeli prehltnúť aj tí, čo ostali úprimne šokovaní z toho, že „skutočný líder“ rozpútal vojnu na Ukrajine. Ich leitmotívom je, že verzia o Putinovi ako o vojnovom zločincovi je pretláčaná mainstreamom, a tak určite v tom bude nejaký háčik, lebo nič nie je čierno-biele. Lenže táto fráza je otrepaná. Sú situácie, keď jasne vieme nakresliť hranicu, za ktorou veci strácajú svetlo a vládnu už len temné odtiene.
Čítajte: Expert na psychológiu propagandy: Nevraživosť voči Ukrajincom porastie aj pre dezinformácie
Špióni v prevahe?
O tom, čo sa deje na ambasádach okrem občasných recepcií a vydávaní víz, vo všeobecnosti veľa nevieme. Násobne to platí o ruskej ambasáde, ktorá vždy patrila medzi najväčšie. Tá sa neobjavovala otvorene ako sponzor akcií na podporu slobody tlače alebo ľudských práv ako mnohé iné ambasády.
Ale to neznamená, že niektoré aktivity nesponzorovali. V rámci tajných stretnutí, pod kríkom alebo na posedení pri kaviári.
Predpokladám, že Slovensko by neposielalo tridsaťpäť ruských diplomatov naspať do Moskvy, ak by tí len šírili ruskú kultúru a rozdávali lístky na predstavenie Luskáčika. Je zrejmé aj to, že vysvetlenie, že ich pôsobenie bolo v rozpore s Viedenským dohovorom o diplomatických stykoch, je vlastne eufemizmus, pod ktorý sa schová korupcia, vyzvedačstvo aj obchodovanie s tajnými informáciami.
Slovenský informátor
Áno, aj iné ambasády sa stretávajú so zdrojmi, dokonca organizujú školenia, platia umelcom svojich krajín, aby na Slovensku vystupovali, reagujú, ak sa v tlači objaví kritika na ich krajiny, ale robia to otvorene.
Ak chce čitateľ získať jasnejšiu predstavu, čo je za hranou bežnej diplomacie, poslúži mu opis spolupráce prorektora vojenskej akadémie Pavla Bučka, ako spolupracoval s ruskými špiónmi, ktorý spracoval kolega Peter Kováč.
Čítajte: Využíval mŕtve schránky aj skrýše v lesoparku. Bučka opísal, ako robil špióna pre Rusko
Mýty o vyvolenom národe
Medzičasom už piaty týždeň sa komentátori a novinári snažia opísať, ako vojnu na Ukrajine vnímajú Rusi a čo si znej berú. Komentátor Samo Marec sa pozrel na anatómiu pocitu nadradenosti a mýtu, že Rusi boli vyvolení na ochranu Slovanov. Pred čím? Predsa pred fašistami, aj tými slovanskými.
„Áno, aj proti ich vôli, keďže tí Slovania historickú úlohu Ruska akosi vytrvalo odmietajú pochopiť. No a keďže ju odmietajú pochopiť, tak smrť je vlastne záchrana, lebo lepšie byť mŕtvy ako fašista, však,“ píše Marec.
Čítajte: Z Ruska prichádza nový fašizmus
Tí, čo pomáhajú
Na Slovensku medzičasom tisíce Ukrajincov hľadajú dočasný domov. Miesto, kde budú ďalšie mesiace bývať, čakať na správy z Ukrajiny a dúfať, že vojna sa čoskoro skončí.
Mnohí pozvali Ukrajincov do svojich bytov na pár dní, možno týždňov, ale je jasné, že izba pre troch ľudí s dvoma deťmi, prípadne aj s domácimi maznáčikmi, nie je dlhodobé riešenie. Zároveň bez pomoci obyčajných ľudí, ktorí majú k dispozícii prázdny byt, prípadne izbu, štát nezvládne nájsť dočasný domov pre všetkých.
Kolegyňa Daniela Hajčáková pripravila prehľad toho, ako štát podporí tých, ktorí sa rozhodnú poskytnúť ukrajinským utečencom ubytovanie.
Čítajte: Čo musím splniť, aby som dostal príspevok za ubytovanie Ukrajincov?
Niečo iné, ale tiež nepríjemné
Kolegyňa Kristína Kúdelová sledovala udeľovanie Oscarov a jednoznačne zhodnotila, že udalosť, ktorá mala byť veľkolepá a ktorá si mala výrazne všimnúť, že na Ukrajine zúri vojna, ostala zameraná na seba. S príchuťou bezvýznamnosti.
„O Ukrajine nakoniec padlo len niekoľko slov. Možno umelci dostali rázne usmernenie, aby o vojne nehovorili. Možno ich organizátori poprosili, aby radšej mlčali. A možno sa tak rozhodli sami. Každý z týchto dôvodov je však nielen nečakaný, ale aj zvláštny,“ píše Kúdelová.
Samozrejme, to sme sa ešte ani nedostali k facke, ktorú vylepil Will Smith Chrisovi Rockovi.
Čítajte: Ukrajinu vyriešili tichom. Oscary zostali zamerané na seba
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
