Autor je spisovateľ, venuje sa výskumu totalitných režimov
„My neustaneme, pokým nevyvrátime spupný cársky prestol, čo nám upiera právo na život... tridsiatim miliónom Ukrajincov! Krivda, aká sa nášmu národu robí od Rusov, musí sa krvavo pomstiť,“ hovorí ukrajinský zajatec Savečko v čase prvej svetovej vojny slovenskému zajatcovi Gacekovi.
To ešte netušil, že na obzore svitá panstvo boľševikov-leninovcov a ich besnenie, že ho vystrieda stalinský hladomor s miliónmi obetí, potom Katynský les a druhá svetová vojna. A po nej ďalšie represie.
Ani spisovateľ Mikuláš Gacek netušil, že sa opäť vráti na východ. Opäť ako zajatec, vlastne ako zločinec, lebo deportácie do ZSSR v čase prechodu frontu v roku 1945 nerozlišovali medzi kolaborantmi a bežnými občanmi. Ocitol sa v najhorších lágroch v Kazachstane, Pečore, na Kolyme. Tam sa chodilo iba skapať od driny, hladu, zimy a storakých chorôb.
Doma ho po ôsmich rokoch pekla čakalo postavenie občana druhej kategórie, veď sovietsky láger bol v tom čase vzorom spravodlivosti.
