Prakticky od začiatku vojny si my, jazyčnaté osoby, vymieňame názory na otázku, či je správne teraz v slovenčine zavádzať ukrajinskú podobu v názvoch ich miest, ako je Kyjiv, Charkiv či Ľviv.
Môžeme oceniť toto (politické) gesto, ale prikláňam sa na stranu znenia, ktoré sme používali doteraz.
Najsilnejší dôvod je zaužívanosť názvov Kyjev, Charkov atď., nehovoriac o Londýne a Mníchove. Jazyk nám dal najavo už dávno a sám, ako si prispôsobíme rôzne cudzie názvy. Rovnako si s Kyjevom poradila poľština, ktorá ho vrhla do typickej poľskej podoby Kijów.
Hoci existuje všeobecná predstava (tiež nie bez dôvodu), že niečo sa vymyslí, predpíše a ono to vhupne do jazyka samo od seba, takto to nefunguje a nikdy fungovať nebude, pretože jazyk sa ako nástroj komunikácie vyvíja prirodzene. Čo používatelia potrebujú, to vznikne a jedného dňa prenikne do slovníkov, a čo nepotrebujú, to zas zanikne alebo zostarne.
Napodiv, stále celkom nezanikol hoax o lezúňoch a hovníkoch, lebo keď práve nie je na čo pindať, zíde sa aj jazykovedný ústav.
