Autorka je redaktorkou českého Deníka N
Andrej umrel 1. apríla. Sedí to k nemu. Miloval čierny humor a vedel s ním žonglovať ako nikto iný.
„Zajtra idem po telo,“ napísal mi náš spoločný priateľ A. J. „Najskôr do Rostova a odtiaľ do Donecka. Tam ho zoberiem a priveziem Ľude.“
Ľuda je Andrejova manželka.
„Telo som vyzdvihol, dopravil do Rostova, rozlúčil som sa a dal ho spáliť. Teraz mám urnu v aute a idem do Moskvy. V sobotu bude pohreb. Príď, veľmi by som ťa tu potreboval.“
Nepôjdem. Nielen preto, že nemám ruské vízum. Nevedela by som, čo si povedať so starými parťákmi z vojen a katastrof, o ktorých sme svorne reportovali. Ukrajina medzi nami vytvorila neprekonateľnú priepasť.
Môj priateľ s talentom Hemingwaya
Boli sme priateľmi od roku 1992. Najlepšími.
Slobodné deväťdesiatky v Rusku uvoľnili ruky novinárom, ktorí sa na čele s ľuďmi ako Andrej Babickij pustili do práce.
Mohli sme písať, čo sme chceli, bez obáv o miesto alebo o život. Informovali sme o vojne v Čečensku a ruského ministra obrany Gračova nazývali vojnovým zločincom.
Andrej písal pre americkú rozhlasovú stanicu Radio Svoboda a mal ju rád. Otvorene sne sa smiali prezidentovi Jeľcinovi, keď si prihol viac, krok mu zneistel, jazyk ochabol, zrak sa zakalil.
Babickij bol kométa medzi nami, menej talentovanými, opatrnými a v jeho očiach prízemnými. Vždy toho vypil oveľa viac ako ostatní, a keď precitol, napísal článok, ktorý citovali aj renomované zahraničné médiá.
Jeho príbeh nie je len dramatickým príbehom človeka s neobyčajným osudom, ťažkým charakterom a hemingwayovským talentom. Je aj príbehom krajiny, v ktorej žil a tvoril.
