Autor je teológ a spisovateľ
V Cahors, kde sa pretínajú jazykové hranice feudálneho Francúzska, langue d’oc a langue d‘oïl, sa začína okcitánska civilizácia, mestá sú menšie a rozvláčnejšie v čoraz spálenejšej krajine.
Pri ceste popri A10, vedúcej z Paríža do Bordeaux a do Euskal Herria, stoja dodnes na kruhových objazdoch a odpočívadlách vojaci a ozbrojená polícia, po starej napoleonskej ceste, lemovanej priesmykmi, kaskádami a pútnickými miestami z predkrižiackych čias, tečie Lot, okcitánsky Olt.
V hlbokom zráze obchádza mestečká a dediny, na domoch sú kriedou poznačené roky, keď ich preliala, vstúpila medzi domy a na trh a na námestie, vošla do dediny a strhla mosty, raz za desaťročie a urobí to opäť, lebo obyvatelia nechcú oddeliť rieku od života v meste.
Nechcú ju mať za múrom a protipovodňovými zátarasami a radšej ju bagrujú a čistia ako vtedy, v polovici augusta v Saint-Geniez-d‘Olt, keď teplota stúpala k štyridsiatim stupňom a v Midi Toulousain, najhorúcejšom francúzskom kraji bez mora, ležali ľudia vo fontánach a vo vysúšajúcich sa vodách alebo išli na pár dní počas "canicule" na náhornú plošinu Aubrac, odkiaľ pochádzajú nože Laguiole a steaky, zatiaľ čo dole, pri Olte, lopatovali muži piesok a štrk z riečneho dna, skôr ako prídu jesenné prívalové dažde, ďaleko od parížskych café, v montérkach a špinavých tielkach, v starých peugeotoch a renaultoch, so stiahnutými oknami a záclonami na zadných dverách.
Autá ťahajúce vlečky s drevom, krmivom pre zvieratá, občas deti, vnukov, malých Parížanov a malých Toulousanov, ktorí prišli k starým rodičom na letné prázdniny čistiť Olt, naučiť sa pár letných slov v dedinskej okcitánčine, posedieť si s dedovými kamarátmi v montérkach večer v café na námestí, keď chlapi pijú ružové domáce víno, dve deci za sedemdesiat centov, voda nevyžaruje sviežosť ani pohyb, nehýbe sa nič, na stole je kúsok chleba a džbán vody a muži hovoria, že leto je ešte ťažšie ako minulý rok.
Poľnohospodárske dotácie sa minuli na boj proti požiarom, nové stáda a stajne, ktoré nedokázali poistiť a do toho všetko stúpa a všetko je drahšie, niektorí by sa pridali k žltým vestám, ale nedokážu stáť v štyridsiatkach na kruhovom objazde v Toulouse a blokovať kamióny s dielcami do fabriky Airbusu.
Opäť zakážu polievať a každý mesiac príde nejaký Rus alebo Číňan pýtať sa, či je na predaj miestny zámok, odkiaľ ich predkovia vyhnali pôvodnú rodinu.
Zemmour má pravdu
Večer pozerajú televízor, jedia chrumkové esíčka, pijú ružové, žiadne iné sa piť nedá. Marine Le Penová im hovorí, že cenou za ich záchranu je vyhnanie cudzincov, ale ten druhý, Zemmour, ten chce vrátiť starý francúzsky kalendár, zakázať arabské a africké mená. Žiadny Muhamad a žiadny Ali, 60. roky sa skončili, nech sa vrátia domov, aj keď ich domov je tu, stačí sa ísť pozrieť do Toulouse, ružového mesta s fontánami, kde všade predávajú Severoafričania hašiš, zatiaľ čo oni čakajú na dažde, aby bola úroda, a zároveň sa ich boja, pre rieku.
