Akoby vypadli z jedného hniezda. Šli dlho aj jedným Smerom – a do veľkej miery stále idú.
Čo sú Robert Fico a Peter Pellegrini schopní natrieskať na tému vojny na Ukrajine, ešte stále dokáže vzbudiť údiv, a pritom je to také predvídateľné.
Začnime tým istým, čo si mysleli podaktorí aj v Spojených štátoch a vydržalo im to zhruba do Mikuláša roku 1941: toto nie je naša vojna, čo my s tým máme, nedajme sa zatiahnuť do konfliktu (v ich prípade bratmi Angličanmi), myslime na seba! Mysleli si to aj dávno potom, ako Hitler zabral kus Francúzska, a mienili sa na to pozerať zo svojho „bezpečia“.
To je, prirodzene, cesta k voľnému pádu na držku. Len v tomto prípade by k nemu Fico, Pellegrini, po boku s fašistami a vrúcnou družbou s Orbánom nasmerovali celú krajinu.
To je taký zvyk rázovitého ľudu, robiť podržtašku smerom na východ a kliať na pásavku zemiakovú, zlého amerického chrobáka.
Čo si myslia Fico s Pellegrinim nedávno potom, ako Putler zabral kus Ukrajiny, na čo sa mienia pozerať zo svojho „bezpečia“?
