Milé čitateľky, milí čitatelia,
samozrejme, nie každého, kto síri lži Putinovho režimu, platí ruská ambasáda. S troškou sebazaprenia pripusťme, že niektorí používatelia sociálnych sietí autenticky veria propagande o denacifikácii Ukrajiny. Veria, že do Buče prišli ochotníci a ľahli si do blata, aby ich Volodymyr Zelenskyj mohol ukazovať zahraničným novinárom ako voskové figuríny v múzeu. Zľahčujú tragédiu, ktorá u väčšiny vyvoláva až bolestivú fyzickú reakciu, akoby tam ležali ich blízki.
Niektorí veria, lebo ich štúdium histórie bolo zredukované na bájky o slovanských kráľoch, a politická pamäť siaha vždy len do posledných volieb. Mnohí šíria bludy z fascinácie nad tým, že končene pospájali nejaké body ako v číselnej maľovanke a zazreli tam netvora. Ale mnohí veria aj preto, lebo roky počúvajú politikov, ktorých zručnosti sú redukované na šírenie bludov a vytváranie chaosu.
Cielene, systematicky a bez zábran. A tí nemusia nevyhnutne veriť napríklad tomu, že Putin na Ukrajine presadzuje mier alebo že tam nevraždí chorých a deti. Snažia sa zneistiť ľudí a prikloniť ich na svoju stranu. Chcú pozornosť voliča, aj takého, ktorý už nikomu neverí. Takého, ktorého roky kŕmili rečami o alternatíve na východe, ktorá silnejšie rezonuje so slovanskou dušou.
Kto by dnes počúval Roberta Fica, ak by hovoril, že patríme do Európy? Alebo by vysvetľoval, prečo sme členmi NATO a čo to znamená. Mal by Ľuboš Blaha obecenstvo, ak by vysvetľoval, že pôvodne sociálna demokracia vyznáva hodnoty solidarity, rovnoprávnosť, aj rodovú, a odsudzuje akúkoľvek diskrimináciu. A nadovšetko ľudské práva.
Fanúšik Štefana Harabina by začal pochybovať o jeho mentálnom zdraví, ak by priznal, že jeho smutne smiešna veta neplatí: „Zatiaľ, čo som povedal, vždy som mal pravdu.“ Potom tu máme Andreja Danka, ktorý šíri propagandu z lásky. Z lásky k ruskému režimu.
Títo ľudia nemajú čím prispieť do verejného diškurzu, ktorý hľadá spôsob, ako reagovať na vojnu, ako sa s ňou vyrovnať. Nemajú nič, čím by prispeli k našej ochrane, nemajú odpovede na to, ako lepšie zvládať príchod utečencov a ako pomôcť ľuďom, ktorí prišli o svoj domov.
Permanentne apelujú na najnižšie ľudské pudy. Ak by raz mali čeliť hnevu a emóciám, ktoré vyvolávajú, tak by sa báli vlastných voličov.
Mnohí vyzývajú seriózne médiá: ignorujte týchto ľudí, lebo aj cez vašu kritiku zamorujú verejný priestor. Je správne neposkytovať nekontrolovaný priestor, bez novinárskych otázok a bez kontextu, politikom, ktorí vedome šíria nenávisť, klamstvá a propagandu. Zároveň je dôležité občas ich konfrontovať a odhaľovať, ako klamú.
Aj preto môj kolega Roman Cuprik konfrontoval konšpirujúcich politikov, ktorí aj v súvislosti s ruskou agresiou na Ukrajine šírili nepravdy.
Čítajte: Banderovci a genocída? Konfrontovali sme Blahu, Harabina či Danka s faktami
Vlna nízkosti
Oteplením sa vyrojili slovenskí odborníci na ukrajinskú kultúru, ktorí zaručene vedia, ako to na Ukrajine chodí, čo „títo ľudia“ zvládnu a čo už nezvládnu, vedia viac o ich národných črtách ako samotní Ukrajinci. Tento ich sociologický diškurz je jednoznačne zameraný na argumenty, prečo by sme im nemali pomáhať, a aj keď áno, tak len s mierou.
Zrazu mnohí majú nejakú svoju skúsenosť, zaručene všeobecne platnú, s ktorou sa musia podeliť, v autobuse, v čakárni u lekára alebo na sociálnej sieti. Len v dobrom, aby ľudia, čo poskytujú svoje byty, delia sa o jedlo a prispievajú na zbierky, neboli nepríjemne prekvapení.
Táto vlna malosti prišla skôr, než sme mnohí čakali. Komentátor Samo Marec reaguje a kladie vážne otázky:
„Ako dlho ešte chceme žiť v spoločnosti, ktorá jednoducho necíti a neuvedomuje si? Ako dlho ešte chceme zoči-voči vojne rozmýšľať nad tým, aby ten sused preboha nebol cudzinec a, nedajbože, utečenec, lebo nás to ruší z pohodlného života v ojazdenom bavoráku na splátky?“
Čítajte: Nemám nič proti Ukrajincom, ale...
Dobro a zlo nie sú frázy
Rusi uverili čudnej zmesi slovanského pohanstva, ateistického stalinizmu a pravoslávneho kresťanstva, že Rusko má historické poslanie ochrániť seba a svet pred skazeným západným liberalizmom. Táto ideológia zároveň otvorila cestu na prejavy najbrutálnejšieho zla, hovorí kazateľ Daniel Pastirčák v rozhovore s kolegyňou Katarínou Kozinkovou.
Hľadá odpovede aj na to, ako v tomto konflikte vyzerá banalita zla? Čo má robiť vojak, ktorý je súčasťou inštitucionalizovanej mašinérie, ale vnútorne s vojnou nesúhlasí? Ako v čase vojny v sebe živiť dobro, aby vydržalo čo najdlhšie?
Pozerajte: Kazateľ Pastirčák: Tvárou v tvár zlu sa v nás aktivuje dobro a láska
Na facku
Videli to všetci, tú najslávnejšiu facku v histórii Oscarov. Vyjadrovali sa k tomu takmer všetci. Dokonca aj Igor Matovič, aj keď to asi nikoho neprekvapilo. Vlastne ani to nebolo prekvapivé, že Willa Smitha za facku, ktorú vylepil Chrisovi Rockovi, potľapkal po pleci. Považoval to za správne a chlapské. Organizátori Oscarov a následne aj zamestnávatelia Smitha už neboli takí nadšení.
Kolegyňa Kristína Kúdelová sa pozrela na to, ako táto facka urobila z veľkej hviezdy nepoužiteľného herca.
Čítajte: Myslel si, že je Žid, skončil ako nacista. Svet sa nechce zbaviť vinníkov, ako je Will Smith
Tancujúce škrečky
Prinútili rodičov častejšie kupovať ponožky. Takmer každé dieťa vedelo napodobniť tanec škrečka zo slávnej reklamy. Kto by dnes nepoznal Dedoles?
Asi aj práve preto sa článok kolegu Tomáša Vašutu o tom, že Dedoles hromadne prepúšťa, dostal medzi najčítanejších za posledný týždeň? Čo sa teda deje s tancujúcimi škrečkami?
Čítajte: Dedoles hromadne prepúšťa a priznáva problémy: Prepálili sme to
Ďakujem, že nás čítate.
Beata Balogová, šéfredaktorka denníka SME
