Autor je teológ
„Mučený bol a pokorne trpel a neotvoril ústa ako baránok vedený na zabitie a ako ovca pred tými, čo strihajú, mlčal a neotvoril ústa. Bez súdneho výroku odvlečený bol na miesto popravy.“
Izaiáš 53, 7 n.
Ježišov vstup do Jeruzalema
Na základe evanjelií nevieme presne určiť, kedy dozrela v Ježišovi myšlienka, že bude musieť trpieť. Svoj osud často porovnával s osudom prorokov, ktorí boli odstránení zásahmi predstaviteľov moci. Ale to, že utrpenie a smrť sa stali podstatným obsahom Ježišovho vedomia v spojení s jeho poslaním, svedčí už výrok pri Cézarei Filipovej „... odvtedy začal Ježiš poukazovať svojim učeníkom na to, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho vytrpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že musí byť zabitý“. (Mt 16, 16)
Ježišovo rozhodnutie bolo také pevné, že rázne odmietol Petrov pokus odvrátiť ho od cesty utrpenia (Mt 16, 23). Narastanie nepriateľských prejavov čoraz viac Ježiša upozorňovalo, že ak bude takto pokračovať vo svojom pôsobení, bude musieť počítať s tým, že ho odstránia.
Napriek hroziacemu nebezpečenstvu neustával v zvestovaní Božieho kráľovstva a dovolil si kritizovať dokonca aj veľkňaza Kaifáša a jemu podobných. Náboženskí predstavitelia boli dotknutí Ježišovou kritikou, preto hľadali spôsob, ako ho odstrániť.
Ježišovo pôsobenie znepokojovalo aj predstaviteľov politickej moci, ktorí sa obávali oslabenia svojich pozícií v Ríme. Herodes Antipas aj veľkňaz Kaifáš sa obávali, že správy o mesiášskych a politických hnutiach v Palestíne by mohli v Ríme otriasť ich postavením.
Preto Kaifáš presvedčil členov židovskej veľrady, synedria, že bude užitočnejšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynul celý národ (Jn 11, 50). Stalo sa to dva dni pred židovskou Veľkou nocou – Paschou (Mt 26, 2).
V dvorane veľkňaza Kaifáša sa členovia synedria uzniesli, že „... ľsťou sa zmocnia Ježiša a zabijú ho“(Mt 26, 4). „Ľsťou“ sa pravdepodobne myslí Judášova zrada. Členom synedria záležalo na tom, aby sa to nestalo v deň sviatočného zhromaždenia. Obávali sa totiž vzbury ľudu a možno aj vojenského zákroku držiteľov rímskej moci.
Pre bezpečnosť sa už Ježiš nepohyboval verejne, ale odišiel do Samárie, kde sa cítil bezpečnejšie. Starozákonné motívy „predpovedí“ a „naplnenia“ sa spájajú s Ježišovým vstupom do Jeruzalema (Mt 21, 1-9; Lk 19, 41-48).
Ježiša do Jeruzalema nikto nevolal. Mohol sa tejto ceste aj vyhnúť. Ježiš sa však rozhodol do Jeruzalema ísť aj napriek nebezpečenstvu, ktoré ho tam čakalo. Išiel tam preto, aby v Jeruzaleme svedčil o svojom poslaní. Toto svedectvo chcel vydať aj za cenu utrpenia, ktoré ho možno očakávalo, ktoré nehľadal, ale ani pred ním neunikal.
Obyvatelia Jeruzalema ho vítali ako mesiášskeho kráľa s palmovými ratolesťami. Ježiš im však ukazuje, že Božie kráľovstvo nie je založené na moci, ale na tichej a pokornej službe.
Ježiš potom ešte vyčistil jeruzalemský chrám od peňazomencov a kupcov. Bol to jeho prorocký čin.
Ježišova posledná večera
Ježišov veľkonočný príbeh sa začína spoločnou večerou s učeníkmi. Stolovanie ako centrum náboženského a sociálneho významu malo na starovekom Blízkom východe veľký význam. Pozvať niekoho k stolu bolo cťou. Bola to ponuka dôvery, pokoja a harmónie.
Zvlášť v judaizme spoločenstvo stola znamenalo spoločenstvo pred Bohom. Pretože ten, kto je kus lámaného chleba a zdieľa jedlo, má tiež účasť na požehnaní, ktoré pán domu vyriekol nad nerozlomeným chlebom. Oveľa väčší význam má však to, že v zdieľaní každodennej potravy požehnanej pred Bohom sa ľudské vzťahy môžu stať výrazom intímnejšieho spojenia medzi Bohom a človekom (J. Jeremiás).
