Nuž, Buča mení aj slovenskú domácu politiku. Že to upevnilo vládu v pozícii „Stojíme pri Ukrajine“, sme videli a pochválili. Čosi sa však pohlo aj v oboch Smeroch.
Od Pellegriniho sa tradične čakalo viac, hoc len preto, že na vonkajšiu politiku má Kmeca, a nie Kéryho. No po tom, čo predseda zhliadol slovenskú Buču v údele seniora z Poltára, necháme Hlas, aby si to lepšie pripravili, a venujme sa Smeru.
Strana načas zverila rámcovanie napätia a potom invázie na Ukrajine šéfovi zahraničného výboru Kérymu. Ten sa však akosi vyčerpal opakovaním „ale čo Irak“ a „pozrite na Belehrad“, až to začínalo znieť, že trochu vojny predsa máme dopriať aj Rusku.
To akosi neladí s deklarovaným pacifizmom. V Smere ešte neklesli tak hlboko, aby otvorene hovorili, že zabíjanie Ukrajincov považujú za kolaterálne škody. Aj keď to vlastne vyplýva z ich pozície, že veľmoci sa majú voľajako dohodnúť a my si strážme ceny plynu.
Vnútorné rozpory a háklivosť témy isto cítili aj u Fica, keďže ten sa prinavrátil z obchodno-rekreačnej misie priamo do stredu debaty. Aby dal voličom istotu, že nedrukujú agresorovi a neprizerajú sa lynčovaniu susedného národa, lebo sú predsa cnostní zástancovia mierového riešenia.
