Autor je sociológ
Silné reakcie, ktoré vyvolala agresia Ruska proti Ukrajine, idú naprieč všetkými možnými oblasťami medzinárodnej spolupráce. A je malý zázrak, že sa to týka aj športu.
Odmietnutie účasti ruských športových reprezentácií na viacerých medzinárodných fórach ukazuje, že aj v mútnych vodách športovej „diplomacie“ možno nájsť nejaké minimálne spoločné menovatele, ktoré nie sú konvertibilné za finančné či iné výhody.
Slogan „politika do športu nepatrí“ je nemiestny z viacerých dôvodov.
Politika bola vždy súčasťou športu, priamo či nepriamo. Stačí si spomenúť na snahy o zlepšovanie imidžu prostredníctvom organizácie medzinárodných športových podujatí (olympiáda v Soči) alebo priživovanie sa na populárnych športoch (napríklad nákupy klubov v anglickej futbalovej lige), nehovoriac o trápnom explicitnom využívaní športových podujatí na stranícke účely. Každé rozhodnutie naliať obrovské množstvo verejných peňazí do športového podujatia je politikou.
A politika do športu patrí jednoducho preto, lebo šport sa neodohráva v spoločenskom vzduchoprázdne. Asi nikto v súčasnosti nebude s vážnou tvárou tvrdiť, že by sa športovci nemali vyjadrovať napríklad k porušovaniu ľudských práv, „lebo je to politika“. Opačným prípadom je ruský šachový veľmajster Sergej Karjakin, ktorý za svoju explicitnú podporu invázie dostal zákaz účasti na medzinárodných turnajoch pod hlavičkou šachovej federácie FIDE.
