Napriek hroznému šovinistickému slovníku, ktorý používajú, v jednom majú ideológovia ruského sveta pravdu. Oni majú Ukrajinu za vlastnú – dokonca aj proti vôli jej obyvateľov – a my nie. Ešte nie.
Toto sa mení a tou zmenou je vojna.
Ešte donedávna aj parlamentní fanúšikovia Ukrajiny držali vlajku hore nohami, dnes už azda vedia, že dole je lán a hore nebo. Odesa, Mariupoľ či Záporožie našincovi zneli starosvetskou exotickosťou. Boli to miesta "ruských" dejín a kultúry a sotva by sme vedeli, kde stojí aká fabrika a ako sa volá letisko pri Kyjeve.
Toto dnes čitateľ vojnového spravodajstva vie.
Putin sa stará o históriu, ale vojna je najmä vec geografie. A tak už tieto miesta poznáme, aj keď ich vnímame v podobe rozbitých ulíc, kráterov na "majdanoch" a ohlodaných panelákov.
"A pozrite, tuto pri riečke bol park a takéto tam boli sochy," ukazuje snímku z googlu pani, ktorá s dcérou prespala v bratislavskom byte dve noci a potom sadla na vlak ďalej na západ za známymi. Utečenci žalujú a ukazujú na mobile fotografie z miest, ako si ich pamätajú.
