Autor je teológ a spisovateľ
Na moskovskom sídlisku sme vystúpili z autobusu. Prešli sme pomedzi kontajnerové ohrádky, stánky s alkoholom a rybami, chvíľu sme stúpali do kopca, k lepším panelákom, kde žije stredná trieda. Výťahy boli čisté a tiché, bez grafitov, s interkomom. Bolo vidieť, že všetko je nové – cesta vedúca na juh Moskvy, osvetlenie a rodiny v bytoch.
Na poschodiach boli pristavené kočíky. Posledných pár schodov sme prešli z medziposchodia, kde výťah zastavil. Zábradlie voňalo saponátom, bolo cítiť, že o priestor sa niekto pravidelne stará.
M. s manželkou už čakali za dverami, nevrátili sa do veľkej obývačky, bola príliš ďaleko. Počuli sme, ako padá bezpečnostná retiazka a akési bezpečnostné kormidlo na bezpečnostných dverách. Mali sme také v minulosti, jedno na dverách, druhé na volante auta, železnú zamykaciu tyč, dala sa odstrániť, no zlodej by stratil čas.
M. povedal, že u nich sa nekradne, v ich vchode nebola žiadna vlámačka, ale zdôraznil, že tam žijú krátko a byt majú vysoko, na ôsmom poschodí. Jeho bratranec robí na kriminálke v Orenburgu a poradil mu, aby kupovali čo najvyššie, zlodeji majú radšej nižšie poschodia, kvôli rýchlemu úniku, nemusia použiť výťah.
Výťah pre ruskú inteligenciu
Vo výťahu sa dá zaseknúť, pár ľudí takto chytili. Nahlásili im vlámania, prišla hliadka, prehľadali parky a brány v okolí paneláka a nič, stáli teda dole, pri zvončekoch, čakali, kým ich odvolajú, a vtedy počuli buchot a volanie o pomoc. Zlodej sa zasekol vo výťahu a nemusel sa ani priznať, všetko mal pri sebe.
Ale je pravda, pokračoval M., keď sme sa vyzúvali na taškentskom koberčeku v predsieni, je pravda, že vyššie poschodia sú nebezpečné kvôli požiarom a pádom z balkónov. V Rusku, povedal, občas príslušníci inteligencie z balkóna vypadnú.
Podával nám ľadovú vodku, smial sa ako dôverný znalec nástrah života sovietskej a neskôr ruskej inteligencie v Moskve, ale on sám sa nebál.
Bol šéfredaktorom satirického časopisu, ktorý podporoval Gorbačov, a bola to istá ochrana aj reputácia, preto si mohli zobrať pôžičku na byt, presťahovať sa po päťdesiatke od rodičov a prenajímať si v lete chatu v tajge.
Ukázal dve zranenia, napadol ho medveď, ale smial sa a povedal, že oni, Rusi z mesta, sú už takí – keď idú na vidiek do tajgy, za každú cenu chcú jazvy od medveďa ako znak stretnutia sa s kultúrou tajgovej prírody.
Sedeli sme v kuchyni za veľkým stolom, manželka vytiahla z rúry veľkonočné jahniatko, za oknami už bola tma, Veľká noc, pascha, sa slávila až večer. Poliali ju vodkou a začali sme hovoriť o mystériách Kremľa, krutosti Ivana Veľkého, vierolomnej šľachte a mongolskom vpáde, čo my, ako povedal M., nikdy nepochopíme.
Ale áno, oponoval mu náš spoločník, ktorý doteraz mlčal a kochal sa chuťou cigarety a miernym závratom z ôsmeho poschodia na malom balkóne, odkiaľ bola Moskva ešte plochejšia ako neskoroletné ukrajinské polia, voňajúce obilím.
Rusi, pokračoval M., sú národom Veľkej noci a vy, ukázal na nás, ste vianočnými národmi. V tom je medzi nami rozdiel.