Autor je podpredseda BBSK, zakladateľ projektu demagog.sk
Pred siedmimi týždňami sa začala vojna na Ukrajine. Dnes už nemá zmysel hodnotiť reči o tom, ako sme na ňu boli z pohľadu vlny utečencov pripravení. Scenáre vraj existovali, ale dopadlo to ako vždy.
Všetko sa hasilo za pochodu, stálo to do veľkej miery na dobrovoľníkoch, mimovládkach, solidarite ľudí a proaktivite úradníkov, ktorí bez centrálneho koordinovaného riadenia trávili dni a noci riešením problémov.
Dnes máme prvú veľkú utečeneckú vlnu za sebou a musíme sa pozerať dopredu. Už pred mesiacom sme kontaktovali ministerstvo informatizácie, regionálneho rozvoja a investícií s otázkou a žiadosťou o systémové riešenie utečeneckej krízy, špecificky ubytovania.
Aby bolo jasné: prvotný nápor sme nejako zvládli. Utečenci boli umiestnení v dostupných štátnych, krajských, obecných aj súkromných zariadeniach a mnohí aj u súkromných osôb. Je však jasné, že veľká časť týchto kapacít nebude dostupná večne. V našom kraji sa to týka viac než 43 percent ubytovaných utečencov.
Aj maximálne solidárni ľudia sa chcú vrátiť k normálnemu životu (34,2 percenta ubytovaných u fyzických osôb), nehovoriac o hotelieroch (9,01 percenta v hoteloch a penziónoch), ktorí majú po dvoch rokoch šancu na normálnu sezónu a vykrytie aspoň časti strát z pandemického obdobia.
Z nášho kraja vieme, že už od mája sa dá predpokladať obrovský tlak na uvoľnenie ubytovacích kapacít, ale napriek množstvu našich otázok sme doteraz nepočuli ani náznak odpovede, ako si s tým chce štát poradiť. A to nehovoríme o pár ľuďoch, ale o desiatkach tisíc, zväčša bez prostriedkov.
